Apokalypsa jednej opatrovateľky

Autor: Angelika Horňáková | 13.9.2016 o 13:20 | Karma článku: 12,45 | Prečítané:  5918x

Je rozdiel chcieť, alebo musieť. Žijeme v demokratickom štáte. Teda na papieri. A ten veľa znesie. Rovnako ako my. Alebo nie ?

Teória ovládla naše činy. Na oko. Tebe sa povie, ty si silná ! Písala mi jedna z nás, otvorene a bez škrupúľ. Prehrala boj sama so sebou. Vyberala zo života to najlepšie, no musela preto siahať na dno a dobré sa rýchlo míňa... ako čerstvé rožky. Musím to zvládnuť ! Musím, inak spoločensky umriem a stiahnem so sebou i svoju rodinu. Zúfalstvo sa nenosí, je prejavom slabosti a neschopnosti. Zaradiť sa. Vystrieť. Zaživa umrieť. Obliecť si pancier, čoraz hrubší a tú bolesť zakryť. No oči, tie ťa prezradia. Boh miluje ľudské oči, majú imunitu voči klamstvám. Prezradia. Kričia...

Marta je jednou z nás. Obyčajne neobyčajná. Má obdobie, ktorým si hádam preskákal každý. Vyhorela. Otvorím teda kúsok z jej slov, aby sme sa zamysleli a možno našli to vlastné...

- Ahoj.                                         

Neviem, prečo ti píšem, nepoznám ťa a ani nechcem. Mám po krk tejto roboty a ničoty. Pracujem ako opatrovateľka osem rokov ! Osem dlhých, prekliatych rokov sa adaptujem, snažím zapadnúť, zamilovať si túto prácu. Nejde to. Všetko mi padá z rúk. Raz som sa naštvala a napísala našej vláde. Od srdca. Nik mi neodpovedal. Nezavolal. Neuistil v tom, že mám právo na svoj názor a vzdor. Je mi zle už samej zo seba. Nedokážem sa postarať o seba, ako môžem o cudzích ľudí ? Prišla som o prácu a rok sa ponižovala pohovormi, prosíkmi na úradoch, vo firmách... otvárali mi dvere a opätovne ich zatvárali.  Napokon som sa zbalila a odišla do Rakúska. Mala som všelijaké rodiny, klientov, agentúry i dopravcov. Jeden veľký chaotický guľáš. Snažila som sa až príliš. Odosobniť sa. Nejde to. Nikde ma nechcú. Mám 57 rokov a kedysi ma ľudia mali radi. Všetko je preč. Môžete mať plány a sny, sú vám na prd, ak nedisponujete nejakým zázračným talentom ,, jebať na všetko“. Prečítala som si tvoju knihu a mala z nej pocit, akoby som si dala chutný krémeš. Milujem krémeše. Vychutnala som si ju a potom... potom mi bolo ešte horšie. Ty sa stále smeješ. Snívaš a máš v sebe toľko slnka, že je to až nespravodlivé...možno máš recept na to, ako vstrebávať energiu druhých. Kedysi som i ja písala, kedysi. Dnes mám v hlave nulu a zmätok. Neviem sa pohnúť z miesta a mnohokrát som rozmýšľala nad tým, vyskočiť z balkóna. Mám za sebou i terapie u psychológa, oddych, dovolenku. No už sa nedokážem naštartovať. Nejde to. Prestala som sa usmievať. Pýtam sa, dokedy bude táto situácia u nás žrať z našich životov ? Nechcem pracovať ako opatrovateľka v Rakúsku. Nepatrím sem! No ani doma, na Slovensku ma už nechcú. Tak dlho som vlastných nechávala osamote, že si na to zvykli. Nepotrebujú ma. Pýtala som sa mnohých žien a mnohé mi povedali – A čo mám robiť ? Účty treba platiť , tých pár týždňov predsa vydržím, potom, potom si viac dovolím a užijem si tie peniaze.

Ja si ich ale neužívam. Nemám s kým. Mám po krk drístov o tom, že všetko máš v hlave, že sa stačí prekonať a fungovať ďalej s úsmevom. Odkiaľ ho mám vybrať ???? Som zatrpknutá, frustrovaná a zlá !  Stalo sa niečo, čo si neviem odpustiť...nedá sa to.

Moja mamka, moja jediná opora v živote umrela vtedy, keď som ja utierala zadok cudzej mamke. Mala vysoký tlak a prišlo jej zle. Snažila sa mi dovolať, no ja som práve kúpala svoju klientku. Počula som zvonenie a nemala žiadne predtuchy o ktorých básnia filozofovia ...nič. Ignorovala som to. Natierala som práve klientke nohy, prst po prste , na kolenách, akoby to bola anglická kráľovná, keď mi zavolali... Bola to suseda. Mamka práve skonala. Nestihla si zavolať záchranku, volala prv mne. Suseda ju chodievala kontrolovať a každé ráno jej nosila čerstvé žemle. Mala tiež kľúče, tak si otvorila sama a našla ju tam ležať v kuchyni, bez známok života...V ruke mala stále ten prekliaty mobil !

A teraz mi povedzte, kto vám vráti čas ? Kde som bola, keď ma hľadala ? To isté sa stalo mojej kolegyni, ktorá bola v Nemecku, keď jej skonal otecko. Keby v oboch prípadoch prišla záchranka, keby mali pri sebe niekoho, kto im podá ruku, tak by možno ešte žili... Dusím v sebe hnev a viem, že moji klienti za to nemôžu, ani samotné Rakúsko. Ja som na vine ! Zožiera ma to vo vnútri a teraz chodievam na cintorín a plačem. Prosím mamku, aby mi odpustila. Ja viem, že sa nehnevá, ale niečo som jej dlhovala a nesplnila som to. Desí ma predstava, že i ja takto skončím, pretože v našom zvrátenom štáte, kde obyčajný človek neznamená nič to očakávam. Naši starkí vyhovujú Slovensku vtedy, keď čím skôr skonajú a nebudú zbytočne na obtiaž...zatiaľ, čo u západných susedov si ich pestujú mnohokrát už bez života na úkor nášho zdravia a energie. Nemôžem to vrátiť, nemôžem urobiť nič. Len takto zakričať a dúfať, že až to príde a ja budem potrebovať posledné slová, tak ma moji blízki neopustia. Berte to ako chcete. Rok som mala prestávku a robila doma. No bolo neskoro. Neutiahla som to z 423 eur na mesiac. Nedalo sa to. Moje dni obchádzali exekútori a iní žraloci. Niečo by sa malo zmeniť, zastaviť, lebo takto, takto sa nedá žiť. Ako odkopnutá. Kedy sa Slováci zobudia ? Možno vtedy, keď raz budú ležať osamote medzi životom a smrťou a zúfalo prosiť o pomoc. Nenávidím túto prácu, pretože nie je od srdca. Som Slovenka a vždy budem. Ľahko ma ohnú, kúpia si ma , vycicajú a potom odhodia. Tam smerujeme. To je môj názor ! Západ si nás kúpil a my, ovce a otroci sa domnievame, že sme niekto ! Áno sme, no iba v očiach našich blízkych, otcov a materí, detí.. inak sme iba ďalší v poradí. Koho dnes zaujíma nejaká x-tá vyhorená opatrovateľka ? Nikoho. Vraj to nie je práca, ale poslanie !!! Prepáč, ale s tým nesúhlasím. Nadávame na emigrantov, že utekajú z krajiny, kde zúri vojna. Mali by bojovať doma  za svoju krajinu a nie zbabelo utekať ! Pekné slová a čo robíme my ??? Zbabelo utekáme za prácou, lebo doma si nevieme konečne urobiť poriadok. Takže, hoď kameňom kto si bez viny !  Neviem ako vy, ale ja sa necítim ako Európanka, členka toho spolku, kde sme si všetci rovní. Vždy budem IBA SLOVENKA. Ohnem chrbát a idem.. Mám toho dosť. Najhoršie na tom je to, že sa nikdy nedokážeme spolčiť, až mi je čudné, ako same sa kedysi dokázali zjednotiť a bojovať napr. SNP... aha, viem. To nie my, to naši prarodičia. Tí, ktorí dnes umierajú sami  a na  holej zemi....

Toto je časť zo slov, ktoré mi napísala jedna moja čitateľka a kolegynka. Sú to slová na zamyslenie a i taký pohľad na skutočnosť. Lebo sme naozaj rôzni, no mnoho nás spája zároveň. Pekný deň.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slováci vyškolili majstrov Európy. Akú majú šancu postúpiť?

Naši môžu postúpiť do semifinále z druhého miesta, ale musia čakať na vývoj v ďalších dvoch skupinách.

DOMOV

Memorandum proti Kotlebovi zatiaľ podpísal len Mičev

Kotlebovi vyzývatelia tvrdia, že sa zachovajú zodpovedne.

KOMENTÁRE

Kotleba na 26 percent má, no na štyridsiatku nesiahne

Roztrieštenosť priniesla víťazstvo Franca, spojenectvo porážku Hitlera.


Už ste čítali?