Pre pierka v prievane...

Autor: Angelika Horňáková | 30.11.2014 o 15:37 | Karma článku: 6,99 | Prečítané:  820x

Som maličkosť... a nemám ešte otázky, tobôž odpovede. Ona to ešte netuší. Som v nej a začínam žiť, aspoň si to myslím. Počujem jej hlas a tá trúbka, čo ručí je dych. Jej dych. Je tu tma a teplo a čosi sa vo mne pohne. Mám strach, lebo to nepoznám. Začalo to vydávať zvuk, prvý, ktorý vychádza zo mňa...moje srdce.

Neviem, prečo som tu a ako som sa tu dostal, ale je mi fajn.

Bojím sa tmy a čosi hľadám. Tak sa pomrvím a pohojdám na tom smiešnom koláčiku.

- Halóóóó ! Počuješ ma ? zatrepocem sebou.

Cítim, že ma šteklia konáriky. Sú smiešne, no patria ku mne. Som azda strom? 

Hlas mi povie :- To sú tvoje ruky a nohy. Si človek.-

Sú smiešne. Asi ma počula, cítila...lebo odrazu sa všetko roztancovalo a okolitý inventár sa triasol, vydával dávivé zvuky a vyprázdnil priestor. Čudné, cudzie veci tak zmizli odkiaľ prišli a ja cítim chvenie.

- Nemám aj ja odísť ?- pýtam sa.

- Ty nie si cudzí... - šepká Hlas

Uspáva ma to. Zemetrasenia ma často zobúdzajú.

Asi som kliešť, lebo rastiem zo dňa na deň, prisatý o tú čudnú vec, ktorá ma výdatne kŕmi. Má zvláštnu chuť. 

Posledné dni mi nechutia, sú slané a pália. Hlas, ktorý je tu so mnou od počiatku mi povedal, že sú to slzy. Často hovorí za mňa.

Neviem, čo sú slzy, ale mne teda nechutia. A ja som taký hladný. A tak rýchlo rastiem. 

Jej srdce sa často rozpráva s mojím. Je veľké a mení náladu. To moje sa za ním náhli splašene, až sa bojím, že mi vypadne, cinkne a kamsi sa odkotúľa... Nikto by ho nepočul.

Hlas ma upokojuje a rozpráva o veciach, ktoré vraj prídu...

Je mi tu dobre a von sa mi zatiaľ nechce. Kam by som chodil ? Moje nohy sú ako mušie krídla, zatrepocem nimi a ten prievan cítim iba ja.

Je taká veľká... Je všetko, čo mám. Ľúbim ju... - to mi hovorí Hlas, lebo ja neviem ešte ľúbiť. To ma vraj naučí ona ...

- A ona to vie ? - pýtam sa. Hlas stíchol. - A kto ju to učil ? -

Už mám veľa otázok a nič na práci. Tak sa pýtam.

- Ona bola ako ty... -povedal Hlas

- A kto som ja ? Kto je ona ? - 

Ona je... Hlas, akoby sa zasekol - ... je tvoja šanca...-

Hmmm.. Nič som nepochopil.

Páči sa mi rásť. Je to príjemný pocit a dostatok miesta, určeného pre mňa...

Zemetrasenia ustáli. Počujem jej hlas. Upokojuje ma. Počujem jej svet a všetky zvuky, ktoré narážajú o teplú stenu. Tu som v bezpečí.

Ešte sa trochu bojím. Bojím sa toho jej nepokoja, mlčania. Už vie, že som. Cítime to obaja.

Bude ma chcieť ? Prečo mlčí? Tak veľmi ju potrebujem. Asi sa na mňa hnevá... Chcela ma vyhnať tými búrkami v žalúdku ?

Vie, že patríme k sebe ? Cítim sa osamelo. Mrzuto a prestáva mi chutiť.

Neviem prečo túžim, aby sa mi prihovorila, aby ma pomenovala, pohladila...

Chcem byť akceptovaný ... Som nespokojný a kričím. Prosím ! 

Nepočuje ma... Chcem jej povedať, že nie som votrelec, ani choroba o ktorých mi jej telo rozprávalo. Chcem jej povedať, že som dar, nie trest...

Hlas stíchol a mňa premáha chlad. Tikotám v samote a premýšľam, či vie, čo nás dvoch čaká...či vie, že budem jej svetom, keď ma po prvý krát uvidí ?

Hlas mi povedal o tom, čo príde ak mi ona dá šancu.

 

- Čo to vravíš ??? - jej hlas je cudzí a vzdialený. Chce prekričať vnútro, ktoré sa so mnou už skamarátilo.

Chcem tak veľa... plakať, smiať sa, rozprávať, chodiť...tam vonku, spolu s ňou. Chcem žiť !!! Inak by som tu predsa nebol...

Je mi zima. Ten pocit sa mi nepáči.

Stíchla... bojím sa, že ma opustila.

Odrazu sa čosi stalo. Cítim bolesť. Príšera s obrovskou papuľou sa do mňa zahryzne. Trhá mnou... Držím sa. a kričím, volám... kým vládzem.. Som silný... musím byť...

 

SVETLO

Nemocničná izba.

Precitám a znova si lahodím v pokoji. Vôkol mňa je svet. Vonkajší svet. Kolotoč života ma točí a mne je zas krásne...

Hlas znovu ožil a smeje sa. Krúti ma okolo kvetín v obrazoch... Poletujem si v prievane, ľahko ako myšlienka. Nemám už strach, necítim bolesť. Som pierko...

Z tej výšky vidím posteľ a v nej človeka. Padnem mu na plece a skĺznem do lona... Je to ona. Poznal som to. Jej vôňu a hlas. Plače...

- Bože, čo som to urobila... -

Nerozumiem tým slovám a Hlas netlmočí ... Asi preto, že som iba pierkom.

Ale... bolia ma, lebo bolia ju. Schúlim sa k nej, no nemám tie smiešne ruky, ktorými by som sa na nej udržal, objal ju...

Vtom sa otvoria dvere a mňa ten prúd lákavého vetríka vymrští z jej náručia. Už po druhý krát. A naposledy...

Idem za Hlasom, ktorý ma k sebe volá... No skôr než sa rozplyniem vo svetle obločníc , túžim vidieť jej tvár. Naposledy.

Je krásna, najkrajšia na svete je mamina tvár...A stačilo tak málo... len šancu.

 

Som maličkosť... a nemám už otázky.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

TECH

Miliardy ľudí čoskoro zažijú nevídanú klímu

Klimatická zmena prebieha nad zemou rýchlejšie ako nad oceánmi. Takmer polovica dnes žijúcich ľudí zažije podnebie aké nepoznáme

DOMOV

Sudca Hrubala: Neviem, či bol Procházka politická objednávka. Vyzerá to tak

Združenie Za otvorenú justíciu sa zrejme zmení na think-tank.

DOMOV

Kaliňák nechal schátrať ubytovňu pre policajtov. Teraz sa jej chce zbaviť

Ministerstvo zaplatilo 175-tisíc za projekt, ktorý skončil v koši.


Už ste čítali?