Vidiečanka...alebo,návod ako si vychovať záhradu.

Autor: Angelika Horňáková | 22.6.2014 o 9:58 | (upravené 22.6.2014 o 10:07) Karma článku: 8,26 | Prečítané:  1488x

Môj otec pestoval fuksie a rozprával sa s nimi. Dohováral im, hladil a ony sa mu odmenili krásou i nevídanou farebnou kombináciou, vhodnou na výstavné trhy. Pre mňa to bol v čase môjho detstva poriadny úlet. Často som to pripisovala prepracovanosti a po šetrení som zistila, že niet kvetnatých uší, ktoré by počúvali. Touto úchylkou však trpela i stará mama, tá totiž rozšírila svoje konverzácie i medzi záhradné kvetiny a stromy. Dnešok mi dokázal, že niektoré vlastnosti sa dedia. U mňa ten ,,syndróm" vypukol v čase, keď som mestský život hodila za hlavu a utiekla na vidiek. Ženské a iné spoločenské bulváre vystriedali záhradkárske časopisy.

Kúpili sme si pozemok a postavili na ňom svoj sen. Moje vidiecke korene sa zapustili do zeme a nútili pracovať, obrábať, sadiť, rýľovať, prosto farmárčiť.

Rakúsko sa stalo predlohou, plánom záhradnej architektúry. Táto krajina, známa ako,, záhrada Európy " je vskutku posiata zeleňou a neuveriteľne krásnymi záhradami, ako z časopisov. Každý dom sa pýši ukážkou vkusu pre krásu a detaily. Inšpirácie na mňa útočili z každej strany. Tak som sa zaťala a pustila do náročného projektu - Moja záhrada, môj sen. Potýčky s prírodou sa však objavovali častejšie ako sa páčilo mojej horlivosti. Bojovala som však statočne a dnes moju záhradu a skalky obdivuje celá dedina. Tu môžem hrdo prehlásiť, že každučký ker, kvet, či strom vyrástol z mojích rúk a potu. Ale stálo to za to...

V Linzi som si kúpila ružu. Túžila som okopírovať jej nevšednú farebnú kombináciu i vôňu, ktorou ma pobláznila už v babkinej záhrade. Priniesla som ju domov a s presným návodom, vo  vhodnom čase i na vhodnom mieste som ju posadila. Už si chcela otvoriť svoj prvý púčik, keď sa v tom zaťala. Darmo som sa o ňu starala, nič. Prešiel rok a ona vzdorovito odolávala. To som už pridala i hlasivky a dohovárala jej. Nič. Skúsila som i nemecky, reku, možno mi nerozumie. No keď sa jej na jar neráčilo ani vypučať, to ma už rozčúlilo. Ostatné ruže rozkvitali, smejúc sa jej hlúpemu vzdoru. Koncom júla ma to dohnalo k nepeknému skutku. Schmatla som tú kýpeť tŕňov, vytiahla násilím zo zeme a hodila na kompost. Nezabudla som jej patrične vynadať a dvojjazyčne pohroziť zošrotovaním. Na druhý deň som cestovala do Rakúska, no ešte predtým som ten ,,skelet" vzala a posadila späť. - Máš dva týždne ...kým sa vrátim..- pohrozila som. A viete, čo ? Zabralo. Je to síce neuveriteľné, ale po dvoch týždňoch sa opučala a do jesene zakvitla. Vonia tak krásne, že sa i včely bijú o jej lupeňové lehátka. Pochválila som ju za to, to je samozrejmé. Od tej doby sa neopovážila vzdorovať. 

Túto výchovnú metódu som uplatnila i na mladom orechu, ktorý sme kúpili spolu s pozemkom. Majiteľka nám pyšne ukazovala orechy, veľké ako detská dlaň. - Už dva roky rodí...budete mať z neho radosť ! -  Tešila som sa, orechy mám rada, hoci mám z nich opary, lebo najviac mi lahodia tie ,, lúpačky" v zelenom kabáte. No kým sme stavali a sadili, on sa zaťal a tváril  ako : Môžte ma, viete čo ! - 

Po skúsenostiach s ružou som s ním vážne dala reč. - No, mladý... dva roky sme čakali a ty nič...  Buď to túto jeseň zarodíš, alebo pôjdeš do pece ! A nemysli si, na tvoje miesto príde čerešňa, tá nie je prieberčivá ako ty !  - Vyzeralo to s ním kadejak. Musel vzdorovať krúpom, vetrisku, divokým búrkam i letnej horúčave... No zrejme usúdil, že to s ním myslím vážne, keďže bol sám svedkom mojej prevýchovy spupných kvetov a tak zarodil. Orechy, veľké ako slepačie vajíčka chutili skoro nebíčkom v papuli. Odvtedy len rodí a rodí, každý rok. Obdarili sme ho vtáčimi búdkami a tak získal pernatých opatrovateľov, ktorí ho zbavujú chrobačných parazitov. Spokojnosť na oboch stranách.

Tieto výchovné metódy som odvtedy použila viackrát a verte- neverte vždy úspešne. K poslušnosti som tak priviedla hortenziu, kaktusy, muškáty i jednu hodne  tvrdohlavú, japonskú vŕbu. S kvetmi sa odvtedy rozprávam, pohladím ich, poláskam a pokropím i pekným slovom. Pre motiváciu. A oni kvitnú, rastú a počúvajú. Je to poriadny úlet... No v praxi to funguje, čo je vskutku nepochopiteľné a vyvracia všetky overené tézy.

Minula som pristihla dcéru ako zalieva fialku vo svojej izbe a dohovára jej... Moje obavy sa naplnili, zdedila to po praslici. Žiadna výhra, bláznov máme dosť a nechcem ani vedieť, čo si o tom myslia vtáci, predsa len majú hlavy vyššie v oblakoch. Ale jedno viem určite. Fialka zakvitla. A hoci mala každý rok fialové kvietky, po dcérinej ,,rozmluve" excelovala aj jedným ružovým. Ktovie, čo jej to bláznivé dievčisko natáralo !

Dodatok : Tieto výchovné metódy sa bohužiaľ neujali pri mojích deťoch... Možno je to tým, že oni majú iba jednu hlavu a korienky jej tvrdosti sú hlboko, hlboko v minulosti ... Genetika nepustí.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Rezník z TASR by bol v RTVS pre poslancov schodnejší než Mika

Bývalá šéfka Markízy Zuzana Ťapáková sa po kauze Evka ako kandidátka na riaditeľku RTVS už nespomína.

KULTÚRA

Tajná služba si objednala vraždu. Na film Únos bolo treba odvahu

Politické trilery u nás nevznikajú.

ŠPORT

Spieva si Marleyho, dá si pivo. Ako Sagan trénoval v horách

Sagan sa pripravoval inak ako súperi.


Už ste čítali?