Spomienka na Živý bič

Autor: Angelika Horňáková | 2.4.2014 o 18:55 | (upravené 2.4.2014 o 21:47) Karma článku: 10,60 | Prečítané:  389x

Jar prináša zvláštne okamihy. Upratujem vo svojej mysli. Neviem čím to je, ale akonáhle si spomeniem na nejakú peknú momentku z detstva, tak v blízkom čase toho človeka stretnem. Akoby ho moje myšlienky privolali... Táto doba nás otĺka z každej strany a mne je smutno. Ktovie, čo by na to povedala" stratená generácia ", ľudia, ktorí nemali nič a predsa všetko. Rasizmus, nenávisť, netolerancia, závisť, mamonárstvo a chudoba. No nerada plačem. Len tak sa zahryznem.

Pred mesiacom sa mi prihodila zvláštna vec. Ako bežný, nikdy nespokojný a závislý konzument som stála v rade , v supermarkete. Očami som kontrolovala zoznam na pokrkvanom lístku, či som niečo nezabudla, s ťažkým povzdychom tých peňazí, ktoré zavše prejeme a potom ich spláchneme v odpade. Zaparkované vozíky predo mnou, za mnou sa posúvali nedočkavo, ako formuly na štarte. A všade negativita, nervozita, tlaky nadávok a prskajúcich slín. Zvedavo som sa nahla a pozrela na objekt záujmu nespokojných zákazníkov. Rómska rodina, ovešaná deťmi a nákupom ( označeným davom ako - za naše dane), ktorý sa presýpal z vozíka spôsobil davovú psychózu. Ostatne, ako vždy.

Keď som mala desať rokov, žila som na dedine, čomu vďačím za krásne a pokojné detstvo. Bola som iskričkou, pionierkou i zväzáčkou- nenapadlo ma, že mám protestovať, nakoniec sa mi to páčilo, mala som tábory, výlety, svoje ideály i silnú motiváciu ako získať odznak zdatnosti, či vyhrať účasť na spartakiáde. Moja babka bola maďarka, sotva so mnou slova Štúrovho prevravela, dedko- slovák ako repa( zas som neprotestovala, babka ma naučila maďarsky čítať i písať, hádam sa mi to zíde- aj zišlo). Nevedela som, že tých "maďarov" sa mám strániť, ba hnevať sa na nich. Asi som bola ešte hlúpa, naivná. Žiaden mi neublížil.

Naša dedina bola slovensko- maďarská, no ľudia sa dohovárali i neverbálne, t.j. peknými gestami, priateľstvom a láskou. Babka bola silno veriaca katolíčka a dedko - komunista - dnes nechápem, ako sa zladili, žili spolu 70 rokov! Žili šťastne, kým nepomreli, bez rozporov a hlúpych hádok, ktoré dnes rozvádzajú každé tretie manželstvo. Asi poznali toleranciu.

Dedinu obývali aj rómovia. Boli naši, patrili k nám. Moja dobrá kamarátka Helenka Duždová bola cigánka. Prišla k nám, keď som navštevovala štvrtý ročník na zakládke. Rómovia mali svoju osadu pri lesíku. Všetko to boli poctivé, murované domčeky. Aj Helenkin otec bol murárom a jeho brat tesárom, spoločne pracovali na stavbách. Jej mamka robila upratovačku na MNV. Mala krásne zuby a vedela úžasne spievať, dokonca nám raz zaspievala po rómsky aj internacionálu !

Helenka bola rómka a moja kamarátka. Delili sme sa o všetko( nenapadlo ma, že je INÁ..že ja som niečo VIAC ) Ona mi závidela moje blonďavé vlasy a ja jej čiernu hrivu. Mala päť súrodencov, ktorí sa kamarátili s dedinskými chalanmi. Všade vládol pokoj a harmónia.

Prešlo 30 rokov a svet je zničený, akoby sme práve ukončili III. svetovú vojnu, ba možno práve začala, len má biele rukavičky a tvári sa ako sociálny priateľ.

Keď som vychádzala zo supermarketu, uvidela som ju! Strhanú a zostárnutú, obkolesenú deťmi a hlukom, no s rovnakým ohňom v očiach. Napriek korzetu konvencie som na ňu veselo zavolala. Strhla sa, obzrela a keď ma zbadala začala pišťať, smiať sa nahlas, živelne a prirodzene i poskakovať ako klaun.

- Andžuli ! - vykrikovala , kým ku mne skackala ako veverička. Jej stisk bol vrelý a silný, mne sa vtisli do očí slzy. Opovržlivé pohľady a hanlivé gestá okoloidúcich naša spontánna radosť totálne zvalcovala. V minúte som bola obvesená tými čokoládkovými mačiatkami, ktoré mi po jednom predstavovala. Všetko vnúčatá. Bola pyšná a spokojná, až do chvíle, kým sa neojavil jej muž. Pozrel na mňa pohŕdavo a s hnevom, ostražito a s nedôverou ako lovená zver. Začali sa hádať, no po rómsky, ničomu som nerozumela. Strkal do nej, ona zosmutnela a stihla mi len povedať : ta mi sa s gadžami nekamarátime.. prepáč..muž sa hnevá..

- Gadžo ? Ja som Andžuli..tvoja kámoška . - Ja viem, si....a si stále pekná. - šepla mi a skôr než som stihla niečo namietať mi vzala ruku a pobozkala ju. Mala v očiach zvláštny výraz smútku a ľútosti.

- Teta ... dajte mi, prosím drobné.. - začula som od chrbta. Jeden z jej vnukov , chlapča s uhlíkmi v očiach a soplíkom pod nosom sa obtrel o mňa, no hneď vyplašene odbehol, keď ho babka ohriakla - tejto daj pokoj !

Cítila som sa mizerne, špinavo, ako nakazená. Ako jedna zo "stratenej generácie". Nenávisť je tu a ktosi ju dobre kŕmi a ona rastie zo dňa na deň v noblesných šatách spravodlivej demokracie. Dejiny sa opakujú, len škoda, že v tých negatívnych omyloch.

Spomínam na plieskanie živého biča, na svornosť a jednoduchosť. Na obyčajnú obyčaj, byť človekom a mať možnosť objať blízkeho v diaľke....

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

TECH

Miliardy ľudí čoskoro zažijú nevídanú klímu

Klimatická zmena prebieha nad zemou rýchlejšie ako nad oceánmi. Takmer polovica dnes žijúcich ľudí zažije podnebie aké nepoznáme

DOMOV

Sudca Hrubala: Neviem, či bol Procházka politická objednávka. Vyzerá to tak

Združenie Za otvorenú justíciu sa zrejme zmení na think-tank.

DOMOV

Kaliňák nechal schátrať ubytovňu pre policajtov. Teraz sa jej chce zbaviť

Ministerstvo zaplatilo 175-tisíc za projekt, ktorý skončil v koši.


Už ste čítali?