Apokalypsa jednej opatrovateľky

Autor: Angelika Horňáková | 13.9.2016 o 13:20 | Karma článku: 12,54 | Prečítané:  5135x

Je rozdiel chcieť, alebo musieť. Žijeme v demokratickom štáte. Teda na papieri. A ten veľa znesie. Rovnako ako my. Alebo nie ?

Teória ovládla naše činy. Na oko. Tebe sa povie, ty si silná ! Písala mi jedna z nás, otvorene a bez škrupúľ. Prehrala boj sama so sebou. Vyberala zo života to najlepšie, no musela preto siahať na dno a dobré sa rýchlo míňa... ako čerstvé rožky. Musím to zvládnuť ! Musím, inak spoločensky umriem a stiahnem so sebou i svoju rodinu. Zúfalstvo sa nenosí, je prejavom slabosti a neschopnosti. Zaradiť sa. Vystrieť. Zaživa umrieť. Obliecť si pancier, čoraz hrubší a tú bolesť zakryť. No oči, tie ťa prezradia. Boh miluje ľudské oči, majú imunitu voči klamstvám. Prezradia. Kričia...

Marta je jednou z nás. Obyčajne neobyčajná. Má obdobie, ktorým si hádam preskákal každý. Vyhorela. Otvorím teda kúsok z jej slov, aby sme sa zamysleli a možno našli to vlastné...

- Ahoj.                                         

Neviem, prečo ti píšem, nepoznám ťa a ani nechcem. Mám po krk tejto roboty a ničoty. Pracujem ako opatrovateľka osem rokov ! Osem dlhých, prekliatych rokov sa adaptujem, snažím zapadnúť, zamilovať si túto prácu. Nejde to. Všetko mi padá z rúk. Raz som sa naštvala a napísala našej vláde. Od srdca. Nik mi neodpovedal. Nezavolal. Neuistil v tom, že mám právo na svoj názor a vzdor. Je mi zle už samej zo seba. Nedokážem sa postarať o seba, ako môžem o cudzích ľudí ? Prišla som o prácu a rok sa ponižovala pohovormi, prosíkmi na úradoch, vo firmách... otvárali mi dvere a opätovne ich zatvárali.  Napokon som sa zbalila a odišla do Rakúska. Mala som všelijaké rodiny, klientov, agentúry i dopravcov. Jeden veľký chaotický guľáš. Snažila som sa až príliš. Odosobniť sa. Nejde to. Nikde ma nechcú. Mám 57 rokov a kedysi ma ľudia mali radi. Všetko je preč. Môžete mať plány a sny, sú vám na prd, ak nedisponujete nejakým zázračným talentom ,, jebať na všetko“. Prečítala som si tvoju knihu a mala z nej pocit, akoby som si dala chutný krémeš. Milujem krémeše. Vychutnala som si ju a potom... potom mi bolo ešte horšie. Ty sa stále smeješ. Snívaš a máš v sebe toľko slnka, že je to až nespravodlivé...možno máš recept na to, ako vstrebávať energiu druhých. Kedysi som i ja písala, kedysi. Dnes mám v hlave nulu a zmätok. Neviem sa pohnúť z miesta a mnohokrát som rozmýšľala nad tým, vyskočiť z balkóna. Mám za sebou i terapie u psychológa, oddych, dovolenku. No už sa nedokážem naštartovať. Nejde to. Prestala som sa usmievať. Pýtam sa, dokedy bude táto situácia u nás žrať z našich životov ? Nechcem pracovať ako opatrovateľka v Rakúsku. Nepatrím sem! No ani doma, na Slovensku ma už nechcú. Tak dlho som vlastných nechávala osamote, že si na to zvykli. Nepotrebujú ma. Pýtala som sa mnohých žien a mnohé mi povedali – A čo mám robiť ? Účty treba platiť , tých pár týždňov predsa vydržím, potom, potom si viac dovolím a užijem si tie peniaze.

Ja si ich ale neužívam. Nemám s kým. Mám po krk drístov o tom, že všetko máš v hlave, že sa stačí prekonať a fungovať ďalej s úsmevom. Odkiaľ ho mám vybrať ???? Som zatrpknutá, frustrovaná a zlá !  Stalo sa niečo, čo si neviem odpustiť...nedá sa to.

Moja mamka, moja jediná opora v živote umrela vtedy, keď som ja utierala zadok cudzej mamke. Mala vysoký tlak a prišlo jej zle. Snažila sa mi dovolať, no ja som práve kúpala svoju klientku. Počula som zvonenie a nemala žiadne predtuchy o ktorých básnia filozofovia ...nič. Ignorovala som to. Natierala som práve klientke nohy, prst po prste , na kolenách, akoby to bola anglická kráľovná, keď mi zavolali... Bola to suseda. Mamka práve skonala. Nestihla si zavolať záchranku, volala prv mne. Suseda ju chodievala kontrolovať a každé ráno jej nosila čerstvé žemle. Mala tiež kľúče, tak si otvorila sama a našla ju tam ležať v kuchyni, bez známok života...V ruke mala stále ten prekliaty mobil !

A teraz mi povedzte, kto vám vráti čas ? Kde som bola, keď ma hľadala ? To isté sa stalo mojej kolegyni, ktorá bola v Nemecku, keď jej skonal otecko. Keby v oboch prípadoch prišla záchranka, keby mali pri sebe niekoho, kto im podá ruku, tak by možno ešte žili... Dusím v sebe hnev a viem, že moji klienti za to nemôžu, ani samotné Rakúsko. Ja som na vine ! Zožiera ma to vo vnútri a teraz chodievam na cintorín a plačem. Prosím mamku, aby mi odpustila. Ja viem, že sa nehnevá, ale niečo som jej dlhovala a nesplnila som to. Desí ma predstava, že i ja takto skončím, pretože v našom zvrátenom štáte, kde obyčajný človek neznamená nič to očakávam. Naši starkí vyhovujú Slovensku vtedy, keď čím skôr skonajú a nebudú zbytočne na obtiaž...zatiaľ, čo u západných susedov si ich pestujú mnohokrát už bez života na úkor nášho zdravia a energie. Nemôžem to vrátiť, nemôžem urobiť nič. Len takto zakričať a dúfať, že až to príde a ja budem potrebovať posledné slová, tak ma moji blízki neopustia. Berte to ako chcete. Rok som mala prestávku a robila doma. No bolo neskoro. Neutiahla som to z 423 eur na mesiac. Nedalo sa to. Moje dni obchádzali exekútori a iní žraloci. Niečo by sa malo zmeniť, zastaviť, lebo takto, takto sa nedá žiť. Ako odkopnutá. Kedy sa Slováci zobudia ? Možno vtedy, keď raz budú ležať osamote medzi životom a smrťou a zúfalo prosiť o pomoc. Nenávidím túto prácu, pretože nie je od srdca. Som Slovenka a vždy budem. Ľahko ma ohnú, kúpia si ma , vycicajú a potom odhodia. Tam smerujeme. To je môj názor ! Západ si nás kúpil a my, ovce a otroci sa domnievame, že sme niekto ! Áno sme, no iba v očiach našich blízkych, otcov a materí, detí.. inak sme iba ďalší v poradí. Koho dnes zaujíma nejaká x-tá vyhorená opatrovateľka ? Nikoho. Vraj to nie je práca, ale poslanie !!! Prepáč, ale s tým nesúhlasím. Nadávame na emigrantov, že utekajú z krajiny, kde zúri vojna. Mali by bojovať doma  za svoju krajinu a nie zbabelo utekať ! Pekné slová a čo robíme my ??? Zbabelo utekáme za prácou, lebo doma si nevieme konečne urobiť poriadok. Takže, hoď kameňom kto si bez viny !  Neviem ako vy, ale ja sa necítim ako Európanka, členka toho spolku, kde sme si všetci rovní. Vždy budem IBA SLOVENKA. Ohnem chrbát a idem.. Mám toho dosť. Najhoršie na tom je to, že sa nikdy nedokážeme spolčiť, až mi je čudné, ako same sa kedysi dokázali zjednotiť a bojovať napr. SNP... aha, viem. To nie my, to naši prarodičia. Tí, ktorí dnes umierajú sami  a na  holej zemi....

Toto je časť zo slov, ktoré mi napísala jedna moja čitateľka a kolegynka. Sú to slová na zamyslenie a i taký pohľad na skutočnosť. Lebo sme naozaj rôzni, no mnoho nás spája zároveň. Pekný deň.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Most-Híd chce nižšie odvody pre dohodárov a živnostníkov. Pripravuje návrh

Vysoká odvodová záťaž podľa odborníkov živnostníkom, dohodárom, ale aj zamestnancom komplikuje vstup na pracovný trh.


Už ste čítali?