Spoveď opatrovateľky - mám charitatívne črty.

Autor: Angelika Horňáková | 16.11.2015 o 9:44 | (upravené 16.11.2015 o 12:12) Karma článku: 5,65 | Prečítané:  996x

Autobusová stanica.  ( knihanaj.sk- spoveď opatrovateľky ) Konečne vystupujem a zahryznem sa do mestského ruchu. Chvíľu postojím, aby som nabrala odvahu, vykročiť šialeným tempom.

Ani som sa nestihla pohnúť, keď počujem hlas :

- Pani, nemáte drobné na autobus ? - malý rómsky mužíček v sprievode veľkej, guľatej ženy si už tradične vybral mňa.

Vždy sa mi to stáva. Mám asi charitatívne črty, lebo kam sa pohnem, hneď ma zavalia prosby. Idú po mne ako včely na peľ.

- Dajce mu pani dajaké drobné... bo šicko predžubal na automatoch, šaľeny ! Ja mam ľem dvacatku poslednu ! Dajake drobné nám dajce !

Pohla som sa, samozrejme v sprievode čudného, hlučného páru a hľadala diplomatické odmietnutie.

- Prepáčte, ale žiadne drobné nemám .

Neodradilo ich to. Moja pouličná ochranka sa so mnou terigala odhodlane niekoľko metrov a stále bzučala.

- Nerozumiete, že nemám ? ! - zvýšila som hlas i odstup.

Ich doterajšia úslužnosť sa v momente zmenila na atak.

- Dik more... že nemá ! - rozčúlil sa makový mužíček a žena pridala lamentácie.

- Nie nemám ! Dajte mi pokoj !

Ušlo sa mi pár nadávok, ako poďakovanie za nič a dodatok od intelektuálne založenej ženy.

- Dik ! Radičová ! - a napľula mojím smerom.

Okolo stojaci ľudia, zvyknutí na lynčovania sa len usmievali.

Pasovali ma teda za političku, na ktorú som už popravde dávno zabudla. Zrejme musela niečo zlé tejto komunite vyviesť, keď si ju požičali ako nadávku. Možno to bolo preto, že mám blond vlasy. Ktohovie ? Pobavilo ma to.

Za tie roky mojej absencie v spoločnosti sa u nás nič nezmenilo. Neviem, či sa tešiť alebo obávať ?

Vystupujem na hlavnej. Milujem také extrémy. Z pokoja a ticha do hluku a tlačenice. Užívam si takéto chvíle, keď sa trošku povozím na kolotoči.

Mesto sa vždy mení. Každým dňom. Tak sa môžem dívať, kam sa dnešok uberá. Ale iba zo svojho úkrytu.

Naďa ma už čaká. Radostne zakýve a objíme ma. Vždy sa rada kochám tým, ako vybabrala s časom i bez nejakej snahy. Má po päťdesiatke, ale vyzerá vynikajúco. Asi je to prostredím v ktorom žije. Ja som medzi starkými zostarla prirýchlo.

Je známy fakt, že starí ľudia oberajú o energiu. Aj keď nechtiac. S deťmi je to práve naopak. Môžte jej nasávať priehrštím, slopať z nej a stále neubúda. Asi preto sú učiteľky také bláznivé... ( úryvok z knihy - Spoveď opatrovateľky - predpredaj na www. knihanaj. sk. )

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Urážky, samochvála a bez plánu. Kam dovedie USA trumpizmus

Medzi republikánmi po týchto voľbách už neplatí konsenzus z Reaganovej éry, že strana by mala byť konzervatívna.

DOMOV

Kardiochirurg Fischer nemôže robiť ani len sanitára

K povolaniu sa bude môcť vrátiť najskôr po dvoch rokoch.

KOMENTÁRE

Štartuje nová éra Ameriky, Trump sa stáva prezidentom

Časť sveta sa bude s obavami prizerať, ako napĺňa volebný slogan.


Už ste čítali?