Aj z lásky sa dá žiť !

Autor: Angelika Horňáková | 16.7.2015 o 17:59 | Karma článku: 15,75 | Prečítané:  5776x

Keď som nastúpila k Johannovi a Veronike bola som ešte vydatá. A relatívne spokojná. S mojím mužom sme už dávno prekročili päťdesiatku a prestali sa snažiť...Naše manželstvo sa stalo už len zvykom.

Dávno sme sa prestali hádať, rozprávať a milovať. Obaja sme pribrali. Nie len na tele. Hlavne zbytočnosťami. Z lásky sa nedá žiť. Dozrela veta. Spájali nás už len hmotné veci...

Vystriedala som Evku, ktorá išla na materskú. Už v predstihu, na Slovensku mi vysvetlila náplň práce a povinnosti. Boli sme z jedného mesta i agentúry. Mala som sa starať o Veroniku, 89- ročnú pani, trpiacu ťažkou demenciou a Alzheimerom. Evka mi v skratke opísala situáciu, ktorá nevyzerala vôbec ružovo. No nemala som strach. Mala som dostatok skúseností s opatrovaním klientov, trpiacich týmito diagnózami.

- No máš tam Johanna. Jej muža. - podotkla a na chvíľu sa zamyslela. - Má 91 rokov, no výbornú kondíciu. So všetkým ti pomôže. Čo ti budem hovoriť ? Sama to poznáš... Necháš tam srdce. Nikdy som sa nestretla s toľkou láskou... nikdy. -

Romantika ma už dávno bohvieako nezaujímala. A prestala som mať nároky na sny o láske a iné bláboli.

Do Linzu sme dorazili pred polnocou. Lialo ako z krhly. Tešil ma fakt, že budem opatrovať v dome so záhradou. Nebol ničím zvláštny, voňal vekom.

Čakala ma striedačka spolu so starým pánom. Gentleman do špiku kostí. Pomáhal mi s kufrom a narýchlo všetko poukazoval, aby ma hneď zahnal do postele. Nech si oddýchnem. Napriek prvotnému stresu som zaspala ako drevo.

Ráno ma katapultovalo do slnečného dňa. A raňajok na stole. Johann, opásaný zásterou a milým úsmevom mi poprial pekné ráno a pozval k stolu. Zahanbilo ma to. Začala som mu dohovárať, no on ma s úsmevom prerušil.

Na kuchynskom drese stál podnos a na ňom raňajky pre Veroniku. Nechýbala žltá ruža. Nádhera !

- Vaša manželka má sviatok ? - opýtala som sa.

- Nie nemá... To sú jej raňajky. Tie pripravujem vždy ja. - odkašľal ,akoby sa mu slová zasekli v hrdle.- Viete, ráno ma pozná... sú to naše najkrajšie hodiny... -

Stále mi nedošlo.

- Ako vám pomôžem ? - prešľapovala som netrpezlivo.

- Vy sa len pokojne najedzte... na čo máte chuť. Ja vás potom zavolám. - usmial sa, vzal podnos a zmizol. Obdivovala som jeho stále vrtkú chôdzu, poznačenú hrbením a krívaním, no odhodlanú.

Rýchlo som dojedla a upratala kuchyňu. Ani som nemala čo. Dávno som nevidela tak čistú prácu pri príprave jedla. Som bordelárka. Keď varím, neriešim poriadok no a potom sa neviem doupratovať.

Konečne som počula svoje meno. Zaklopala na dvere ich spálne. Veronika ležala na polohovateľnej posteli ako kráľovná. Johannova bola vedľa. Podala som jej ruku a ona každý krok svojho času konzultovala s Johannom, očami a gestami. Keď sa Johann usmieval, smiala sa i ona, kŕmil ju a neustále sa s ňou rozprával. Pri tom ju nežne hladil a utieral. Bola to ich chvíľa. Zavadzala som. No nedokázala som od nich odtrhnúť zrak. Fascinovalo ma to...

Vedľa postelí bola veľká váza a v nej celá náruč žltých ružičiek. Došlo mi, že jej ich dáva každé ráno. Počas jedenia si tú ružu obzerala, ovoniavala a hrala sa s ňou.

Rána boli zázračné. Pýtala sa ma na mnohé veci, smiala sa a žartovala. Po raňajkách sme ju s Johannom umyli a obliekli. Teda som iba pomáhala. Všetka jej pozornosť a dôvera viseli na ňom. Ako sa obrátiť, dvihnúť ruky... reagovala iba na jeho hlas. Tichý a nežný. Šokovali ma bozkami, ktorých padlo neúrekom. Len tak. Ona jemu a on jej. Učesal ju a upravil vlasy, tak ako to mala rada. Až v tej blízkosti som si všimla modrín a škrabancov, ktoré Johann ukrýval pod košeľou. Jedna pri krku bola čerstvá a dosť krvácala. Bez slova som mu ju ošetrila a prelepila.

- Och, Johann ! Čo sa ti stalo ,láska ? - zbadala to Veronika.

- Nič moja..to v záhrade.. veď ma poznáš. -

Zachmúrila sa a nežne vtisla bozk na to miesto.

- Má zlaté ruky.. aj preto ho tak ľúbim ! -

Môj doterajší život dostal prvú facku. Bože ! Je toto možné ???

Dni vyzerali rovnako. Takmer za každého počasia sme dopoludnie trávili vonku. Teda oni dvaja. Sprevádzala som ich iba ak sa išlo na prechádzku mimo domu. Nepotrebovala ani rolátor, mala Johanna. Držali sa za ruky a kráčali predo mnou ako dve deti, cupitajúc nôžkami, zhovárajúc sa. Niekto venčil psíkov, ja lásku. Začala som mať kardiálne bolesti. Ozývalo sa srdce.

Celá ulica ich poznala a každý sa prihovoril, pozdravil, aby si odkrojil kúsok z tohto zázraku. Boli spolu 71 rokov. A stále sa milovali.

Keď bolo po obede, šli si ľahnúť. Vtedy som mala voľno. No a potom sa deň prepol na automat a ten horší režim. Veronika bola až do večera nevrlá. Kričala, plakala, bila, hrýzla, pokúšala sa za každú cenu ujsť. Inokedy bola apatická, nedokázala ani piť, jesť. Dívala sa sústredene na jeden bod, nechajúc tu bezduché telo. Vedela som ako mám konať i správať sa. Najviac ubližovala sebe i Johannovi. Nepoznala ho, kričala po ňom, škriabala, ranila... Vtedy sa Johann vytratil, ohnutý až k zemi. Zatvoril sa v kôlni na záhrade a trávil tam celé hodiny. Vyrábal krásne drevené ružence. Kedysi pracoval ako umelecký rezbár...

- Choď preč ! Nenávidím ťa ! Choď preč..nepoznám ťa ! Zavolám políciu ! Zmizni ! - prepadla raz Veroniku úzkosť a silný záchvat. Johann sa ju snažil upokojiť. Bál sa ,že si ublíži. Ťažko vysvetlíte milujúcemu mužovi, že koná nesprávne. Že je to chorá žena, ktorá teraz potrebuje viac mňa ako jeho. V takých chvíľach som ju zvládala lepšie a bez bolesti. Keď som ju upokojila, išla som za Johannom do dielne. Cez pootvorené dvere som uvidela ako tam sedí a plače. Lámalo mi to srdce. Deti nemali a tak všetko to utrpenie vzal na seba. Môže muž takto milovať ? Cítila som sa odrazu prázdna...

- Johann..môžem ? - strhol sa, vstal a zahanbene  otočil, aby som nevidela slzy. Neviem, čo ma to napadlo, prišla som k nemu a objala ho. Rozplakal sa ako malý chlapec a klieštil ma mocno rukami. Potreboval sa oprieť.

- Oddýchnite si...to bude dobré. Už je pokojná..nechajte to na mňa. Viete, čo ? Zajtra vám uvarím niečo chutné ! Čo máte najradšej ? -

Prekvapene na mňa pozrel a uvidela som jeho zmätok.

- Uvarte Marille Knodel...tie má Veronika najradšej. -

- Ale ja sa pýtam, čo máte rád vy !? -

- Ja ??? - vypleštil oči a unavene si sadol. - Predsa to isté, čo ona. Som tu, aby som si pamätal za oboch. Vždy sme robili všetko spolu. -

- Anna ? - zastavil ma - Bolí ju to ? -

- Čo Johann ? -

- No tie stavy, choroba... bolí ju to ? -

- Ach...Johann . Starký, myslím, myslím, že najviac to bolí vás. Viete, že som v živote nestretla muža, ako vy ? Tak veľmi ju ľúbite... -

- Vari teba tvoj muž neľúbi ? Určite by aj on stál pri tebe... veď je to normálne ! Je to predsa moja žena ! A celý život... som tu ešte iba kvôli nej. -

Preplakala som celú noc.Nemohla som mu povedať, že môj muž ma za celý život nezahrnul bozkami a pozornosťou ako on svoju ženu za jediný deň. No ani ja jeho. Oni sa stále rozprávajú, o dobrom i zlom. To, čo som nezažila, mi nechýbalo až do tej chvíle...

- Veď je to predsa moja žena ! - s akou ľahkosťou a prirodzenosťou to Johann povedal.

Opatrovala som túto lásku osemnásť mesiacov. Otvorili mi oči i srdce. Akoby som sa dotýkala zázraku. Vidieť tých dvoch spolu bolo niečo, čo by mal boh namaľovať na oblohu, aby to všetci videli...

S Johannom sme sa delili o deň. Každý mal svoju polovicu. Chodievala som kupovať ruže, varila Marille Knodel a učila sa robiť drevené ružence. Johann sa toho ujal rád a tak som mu mohla to boľavé popoludnie trochu pofúkať...

Dávno pracujem v inej rodine a som už rozvedená. Boh vie, prečo. Z lásky sa totiž naozaj dá vyžiť ! Johann a Veronika mi to ukázali...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.

SVET

Rakúskym prezidentom bude holandský šľachtic z Ruska

Tiahnuce sa voľby vyhral Alexander Van der Bellen.


Už ste čítali?