Stretnutie

Autor: Angelika Horňáková | 7.7.2015 o 19:23 | Karma článku: 15,33 | Prečítané:  1591x

Najúžasnejšie scenáre píše sám život... je produktívne a správne podeliť sa i o to dobré. Je krásne veriť...

Žofia pochovala svojho muža. Okrem neho nemala nikoho. Vlastne žila pre neho, s ním a jej svetom bol on, milovaný Karol.

Napĺňal jej život po všetkých stránkach. A hoci im osud nedoprial detí, nikdy ničoho neľutovala.

Spoločne bojovali so zákernou chorobou..až kým život nepovedal DOSŤ !

- Ach..Karol..ako veľmi mi chýbaš. - rozprávala Žofia, sediac na rozkladacej, rybárskej stoličke pri hrobe.

Chodievala k nemu často a dlhé hodiny sa rozprávali. Pre iných smutný monológ, pre ňu pokračujúci dialóg lásky.

Karolov hrob vyberali spolu. On pri tom vždy vtipkoval. Vybral miesto pri múre, pod lipou. Vraj kvôli akčnosti a životu, súkromia a rozhľadu...

- Tu sa mi bude dobre ležať..žiadna nuda..cez múr budem počuť ruch, hlasy... -

- Tie tvoje blbé nápady . - smiala sa Žofia a a nežne čistila opadané, vysušené  kvietky lipy z kameňa.

- Som tak sama..je mi tu smutno bez teba...veľmi smutno ... -

Rozprávala mu o živote bez neho, aby napokon ostala zaseknutá v okamihoch, ktoré sa nikdy nevrátia. V spomienkach.

Na druhej strane múru bol chodník. Kráčali po ňom bezduchí ľudia, náhliaci sa realitou a vlastnými životmi. Medzi nimi vynikal starý muž, ktorého viedol krásny labrador.Chodiaca čokoládka. Ten muž bol slepý a tak vnímal každý svoj krok a dôležité zvuky, echá, citlivé len pre vyberané uši.

Bola to jeho obvyklá trasa už niekoľko rokov. Pod obrovskou lipou, ktorá rozpínala košatú korunu ponad cintorínsky múr stále na okamih zastal, aby sa nechal láskať bludičkou... Nie vždy sa mu prihovorila, nie vždy mal šťastie načúvať jej krásnym a nežným slovám.

- Karol..dnes rozkvitli tvoje ruže... -

Bola tam. Zastal uprostred prúdu dravých nôh. Pes si poslušne sadol a obaja načúvali.

Ten muž sa volal Karol a veril, že sa mu prihovára niekto, kto ho má rád. Kto tu ostal iba pre neho. Ona rozprávala, on počúval. Deväť mesiacov.

Potom sa niečo stalo. Svet zosmutnel. Ozvena stíchla a on hoci v každom nečase chodieval k svojmu múru, nepočul nič.

- Prečo si ticho ? Kde si sa mi stratila ? - pýtal sa nahlas.

No okrem hukotu áut a drsných krokov nepočul nič. Mal pocit, že niečo stratil. Čosi, čo nedokázal pomenovať. Možno to bol iba sen, možno to iba chcel počuť... Asi sa v tej svojej samote pomiatol...

Priťažilo sa mu. O pár týždňov skončil na áre. Prekonal slabý infarkt. Cítil ako sa opúšťa. Mal chuť to vzdať. Niet už prečo žiť.

No Boh mal s ním iné úmysly. Po pár dňoch sa jeho stav zlepšil a preložili ho na interné oddelenie. Napriek láskavosti a humoru mladíka, ležiaceho s ním sotva prehovoril. Chýbal mu jeho pes a istota. Chýbal mu zmyselný hlas...

- Pán Karol..nepôjdete na terasu ?  Vonku je krásne. - pýtala sa sestrička.

- Nie..nechcem .-

- Tak vám otvorím balkónik..bude vám veselšie.. -

Už ho prepadávali driemoty, keď začul milovaný hlas. Ten, ktorý by poznal medzi stovkami, tisíckami. Bludička si ho našla !

Skočil na posteli a napol uši.

- Môj Karol..veľmi mi chýba... mal toľko chuti do života.. -

Postavil sa prudko, až sa mu zatočila hlava a kým sa predral ku dverám, pár krát spadol, no šiel ďalej, po štvornožky, ako smädný, hladný, s obrovskou túžbou...

- Preboha ! Pán Kolesár ! - začul sestrin vystrašený hlas.

- Ten hlas ! Tá žena..je tu ! Počujem ju ! -bľabotal.

- Koho ? -

- Ju ! -skríkol, kým ho stavala na nohy.

- To je pani Molnárová. Poznáte sa ? Tiež je našou pacientkou.. -

- Ona..ona existuje ?? Žije ? Počujete ju ? Naozaj ?! - stískal jej ruku, dožadujúc sa pravdy.

- Samozrejme..má za sebou operáciu srdiečka..ale už je to dobré. -

- Môžete mi ju zavolať, prosím ? -

Sestra sa pousmiala, usadila nedočkavého Karola na posteľ a na okamih sa vytratila.

- Dobrý deň... ehm... vraj ste ma volali.. - počul to, o čom sníval.

- Som Karol..spoza múra.. -  povedal a nastavil ruku do priestoru, v ktorom počul jej rýchlo bijúce srdce.

Dlho sa rozprávali. A padli aj slzy. Obyčajné. Nič nie je náhoda.

Stále sa rozprávajú a okolitý svet žasne nad týmto nečakaným stretnutím. Sú to okamihy medzi nebom a zemou. Napriek všetkému dostali druhú šancu... Našli sa v osamelosti.

Dajú sa poznať. Sú traja. Starší pár, čo sa drží za ruky a pes, ktorý má zaslúženú dovolenku. Normálne sa venčí. Navštevujú obe strany múru, ktorý ich dal dokopy. Nečakane...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.


Už ste čítali?