Teliatko

Autor: Angelika Horňáková | 19.5.2015 o 12:12 | (upravené 19.5.2015 o 12:21) Karma článku: 7,70 | Prečítané:  1732x

Neznalosť neospravedlňuje. Nik nad nami nestojí so zbraňou pri sluchách a núti nás robiť, to čo nechceme. Vždy máme voľbu...alebo chronickú diagnózu večného lamentovania...Škoda. Aj také sú medzi nami...

Aj keby som sedela nad nemčinou rok, nenaučím sa ju. Nemám na to bunky. Som jednoducho tupá na jazyky. Tvrďky robím i v našom , slovenskom a nemčina je pre mňa jednou veľkou neznámou...

Vyzbrojená neznalosťami, taká včielka- robotnica, som sa odhodlala a vykopla sa do Rakúska. Toto obdobie asi bolo vrcholom odvahy v mojom živote. Vlastne som mala šťastie, že sa našla agentúra, ktorá nemala vysoké nároky. Mohlo mi dôjsť, že to nebude s kostolným poriadkom, no vidina peňazí a moje vždy, príliš pomýlené sebavedomie ma zaradilo do veľkej opatrovateľskej skupiny.

Začiatky bývajú ťažké, to nepopieram. No ja som stále na začiatku a nikdy nedosiahnem vyšší level kolegýň, ktoré za rovnaký čas postúpili a dnes vystupujú sebavedomo, skúsene, sú oťukané, znalé vo všetkých oblastiach. Ticho im závidím...

Na otázku, ako dlho som už vonku, už s rozpakmi odpovedám - päť rokov. Čítam v ich očiach prekvapenie a neustále chcú zo mňa vycucnúť problém.

Je to moja chyba. Mám posratú robotu, ktorá je viac menej ukážkou ponižovania a vykorisťovania. Chýba mi bojovnosť, hrdosť a chuť niečo podniknúť. Nemám guráž.

Do terajšej rodiny som nastúpila pred piatimi rokmi. Starí, manželskí pár býva v rovnako starej, tehlovej bytovke, hneď vedľa vlakovej stanice. Časom som si zvykla na vibrácie, hluk i prach. Odtiene šedej  pristali mojej povahe. Šedá myška...

Mala som sa starať o babku, no prischol mi aj dedko. Mimo zmluvy. Bez príplatkov. Akosi sa primotal do mojej opatery a ja som zaťala zuby a nechala svoj vzdor na potom. Bola som vďačná za každú príležitosť. Jediné, k čomu som sa odhodlala boli moje sťažnosti a výlevy zlosti na neutrálnej pôde. Ako sa vraví : Plakala som na nesprávnom hrobe. A nebola som ,bohužiaľ sama. takých teliatok je tisíc...

Buchla som po stole ! No vždy ,keď som bola osamote.

Keď som podpisovala zmluvu s agentúrou, zmohla som sa iba na podpis. Možno by stačilo naškriabať tri krížiky. Inému som nerozumela. Vlastne ani nechcela. Stala som sa opatrovateľkou a to mi stačilo. Ostatok som si neuvedomovala. Moja denná taxa bola stále 65 eur. Ukolísala ma vtedy do stavu blaženosti. 

Vždy som mala šéfov, to že som sa stala živnostníčkou mi nedochádzalo. Nech sa starajú druhí ! Ja chcem pokoj.

Na vine sú aj tie opatrovateľky, ktoré mi nasilu otvárali oči. Nútili premýšľať a usádzali do hlavy chrobáky rôzneho druhu. Nechápala som, prečo sa snažia niečo zmeniť, dupať nohami ...

Neznášam konflikty a neviem otvoriť hubu.

Začala som teda opatrovať. Respektíve trpieť. Veľmi skoro mi dopálilo, že to bude ťažký oriešok. No hlavu skláňam dodnes.

Tmavý, studený byt nemal ani základné vybavenie. A to som si myslela, že Rakušania sú na vyššej úrovni.

Zvykla som si na teplo z jedinej piecky v obývačke. Žiadne radiátory, gamatky, nič. Len piecka, ktorá sa teplom vyštverala sotva na pätnásť stupňov, aby vzápätí vyhasla. Lebo babke bolo teplo a sporili. Musela som sa s tým zmieriť, poznala len hrubé oblečenie, sprchu raz za týždeň. Starkí už von nechodievali, boli takmer imobilní, mali plienky a kopu diagnóz... Nemali internet, telka sa nepozerala, lebo to znervózňovalo dedka.

Môj denný režim vyzeral takto :

 Po prebdenej noci, lebo ako na klavíri, raz dedko, raz babka chcela na WC, upokojiť,, piť, či iné nočné činnosti... Keď bola hore babka, dedo spal a naopak. Zvonček mi tak vyzváňal pri uchu v pravidelne nepravidelných intervaloch. Zvykla som si. Vďaka antidepresívam.

Ráno, už o piatej vstával starý pán, nevrlý, despotický, vždy zachmúrený, pripravený atakovať... Najprv lieky, umyť ho, pripraviť špeciálne raňajky, zatopiť... aby som vzápätí začala odznovu pri babke. Do desiaty som bola takmer hotová, aby som začala variť z ničoho. Teda z detských dávok potravín, obmedzených na základné. Nakupovala som ja, v čase svojho voľna. Aj to som sa musela ponáhľať, lebo babke zvyšovala tlak moja neprítomnosť a dedo nemal do koho pichať. Nepriali si, aby som mala voľno.

- Načo ? Nemôžu ostať sami... a okrem toho, veď si môžete oddýchnuť pri nich ! - boli slová ich príbuzných.

Na dva týždne som dostala sto eur na stravu i kozmetiku. Pre troch ľudí ! No i pani Čenková by mala problém nakúpiť, pri všetkej svojej skromnosti. Zas som prehltla. V obchodoch som nakupovala všetko v akcii a malom množstve.

- Babka veľa nezje. Aj dedovi to stačí!- zas ma rodina odbila. Neťuklo mi, že som tu aj ja.

Každé popoludnie bolo rovnaké. Dlhé hodiny, sprevádzané tikotom. A mojich nervov. Žiadny televízor, rádio.. Dokonca ich znervózňovalo i moje telefonovanie s rodinou. A keď už, nech rozprávam nemecky ! Nepáčilo sa im, že hovorím neznámym jazykom a najradšej by mi ho vyrezali a možno nakoniec upražili na cibuľke..Teda ja.

Len ticho a posed v obývačke. Pozeranie do blba. Začala som pliesť, no cinkajúce ihlice deda vytáčali do nepríčetnosti. Sprvoti som čítala i vyšívala. No očiam neprospieva to šero, lebo aj svetlom sa šetrilo.. Často som chodievala do kuchyne a kľučkovala okolo stola ako pes za vlastným chvostom. Čistá psychiatria !

Večera o piatej, zas z ničoho, taký kulinársky zázrak. Medzitým toalety, sto krát za deň. Svoje meno som preklínala. Znovu hygiena, zobliekanie, ošetrovanie, polohovanie, natieranie, masáže... Dedo ešte vysedával do 23- tej a doháňal televízne programy. Pre seba. Nemohla som dovtedy spať. Musela som čakať, aby som ho uložila. A keď zaľahol, už mi zvonila babka... chce na toaletu, kolotoč začína a ja sa prestávam ovládať. Mávam vražedné myšlienky a porozumenie pre tých, čo zabili v amoku...

Z rodiny chodievali málo. A ešte menej reagovali na moje požiadavky. Je síce pravda, že to tiché mrmlanie bolo slabo počuť... Moje námietky boli spočiatku časté, neoblomné, no časom sa míňali. Ohla som chrbát až k zemi...

Cestu mi platili iba jednu, SVA - vôbec. Takže po odrátaní poplatkov som sa dostala na dennú taxu 40 eur. Za dvoch klientov ! Viem... keby hlúposť vedela plávať, porazím aj Moravcovú ! Ale bola som rada, že mám robotu. Kým som nestretla počas nákupu kolegyne zo Slovenska. Mali voľno a boli pozitívne naladené. Objavila som teda svoj múr nárekov. Vyžalovala som sa im a oni ma začali ostreľovať výčitkami. To som nečakala. Chcela som len ľútosť a nadávky na skurvený svet, na nespravodlivosť a iné obvyklé mantinely...

Začala som sa teda odvolávať na nákupy a utiekala sa ku nim aspoň na hodinku. Na smrť unavená, vycicaná, rozžuvaná... Aby som čerpala energiu, ktorou vyžarovali napriek tomu, čo hovorili ich ústa. Boli krásne.. Úplne iné ako ja. Pomáhali mi však ako vedeli. Dávali inštrukcie, ktorých sila však vyprchala pred dverami klientov.

- Veď ty si slúžka... nie opatrovateľka ! Do riti ! Však nám robíš hanbu ! - vraví jedna z nich.- Nesmieš dať zo sebou takto manipulovať, zdierať a zametať ! Na to sú zákony ! Si živnostníčka ! Pochop to konečne ! Daj číslo na agentúru .Ja im zavolám a prečistím žalúdok, hajzlom ! Ani zmluvu ti nedali ? To čo je toto ?? A za toto im platíš tisícku ročne ???? -

Dovtedy som si hovela v sebaľútosti. Ukájala sa ich fúkačkami nad bibi. Číslo na agentúru ? Zľakla som sa a stiahla chvost. Ešte počkám... ja si to sama vybavím. Všetko im poviem ! Zavolám im a všetko poviem !

Nepovedala som. Ani nevolala. Oni volali mne, aby mi pripomenuli omeškané platby.

Zas som plakala a klamala, že som sa s nimi pochytila.

- Ja ti nájdem inú robotu ! Mám známe..neboj..apropo..učíš sa tú nemčinu, čo som ti dala ?- hovorí kamarátka.

- Samozrejme ! Jéééj..to fakt pre mňa urobíš ? -

- Jasné...musíme si pomáhať ! Okrem toho ja si po hlave skákať nedám ! -

Neučila som sa nemčinu. Hoci si tak veľmi dala záležať a dôležité vety, frázy mi spísala do jedného zošita...Veď aj tak si to nezapamätám !

Telefón. Dedo ma prevŕta pohľadom.

- Ahoj..no volám ti. píš si číslo na jednu ženu, ktorá ti našla robotku. Bez agentúry. Nič nebudeš platiť a rodina ti všetko preplatí. Už na druhý týždeň... Sama by som to brala ! -

Slovami chvály a vďaky som nešetrila a nadšene píšem číslo. Noc bola horšia ako obvykle. Dostala som strach. Čo ak to bude horšia robota ? Tu si zvykli, že neviem nemecky. Veď to nie je také zlé... Som tu päť rokov, na čo to meniť ? Sú aj horšie..a napokon, aj tak tu dlho nebudem. -

A bolo to.

Vyhýbala som sa im. Volala mi, ja som nedvíhala. Pár dní. Dokonca ma to znervózňovalo. Typická ja. Zaliezla som do seba, do tej ulity a neschopnosti nabrať odvahu. Vrátila som klientom bič a povedala :

- Len bite, pán veľkomožný, bite ! -

Prišli za mnou. Načo som im vravela, kde bývam ?

- Bože... báli sme sa, čo je s tebou !- spustila jedna, hneď čo som zišla dolu. Musela som, vyzváňali tak, že dedo div nerozbil šálku od zlosti.

- Nedvíhaš telefón, vonku ťa nevidieť...Stalo sa niečo ? -

Vadil mi ten záujem a prekážala ich starostlivosť. Fakt sa o mňa báli a tak som klamala, vymýšľala nekonečné výhovorky.

- Hlavne, že si v poriadku. Tu ti nesiem tú adresu. Je to skvelá rodina. Počkajú na teba. Budeš sa starať o babku, aj odvody ti zaplatia. Je to síce až v Tirolsku, ale robotka je fajn. -

Už som to nemohla počúvať. Ani klamať.

- Dosť ! Ja viem, že mi chcete pomôcť, ale ja mám obavy znovu začínať. Neviem jazyk... a tak . - rozprávam a meliem, uhýbajúc pohľadom i pravdou.

- Ty si teliatko.- počujem a vidím hnev na ich tvárach.- Potom sa nevyplakávaj, ak naozaj nechceš ! Asi sa len rada počúvaš ! Ale si zapamätaj, že takýmto postojom škodíš aj nám ostatným.. Nečudo potom, že sa niektorí klienti takto správajú, že agentúry mnohé okrádajú.. Také ako vy, posúvate hranice... Samé sa degradujete na niečo menejcenné... -

- Choďte do riti !- vyletelo zo mňa. A spláchla som ich raz a navždy. Veď si nájdem iné bútľavé vŕby a nie také premúdrelé harpie !

Zatiaľ som nenašla a je mi smutno. Stretla som ich, ale vyhýbajú sa mi. Nemám sa komu vyžalovať z tej skurvenej nespravodlivosti. Na vine je aj tak náš štát ! Hneď mi je lepšie...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.


Už ste čítali?