Príliš mladá ?

Autor: Angelika Horňáková | 3.5.2015 o 12:44 | Karma článku: 11,85 | Prečítané:  2570x

Čoraz častejšie som sa začala pýtať sama seba, či je toto správna cesta . Mám pocit, že ešte nie som pripravená na takýto život... Zodpovednosť a absencia praxe. Ale ako začať plávať, keď je nás tu priveľa ? Ak sa chcem niekam posunúť, musím sa odhodlať okúsiť to, čo je najvzdialenejšie...zároveň však najdostupnejšie. 

Mám dvadsaťtri rokov a pracujem ako opatrovateľka. Ako čerstvá maturantka obchodnej akadémie som  na východnom Slovensku  doslova žobráčila. Ťahala sa z výplaty do výplaty, z jednej práce na dohodu do druhej,  z nadčasov do nadčasov, opierajúc sa o rodičov, bez ktorých by som asi nemohla normálne existovať.

Moja krstná mama pracovala ako opatrovateľka v Rakúsku. Vlastne to bola ona, ktorá mi vtlačila do hlavy chrobáka. Nik z blízkych nebol nadšený. Mamka si poplakala, otec sa bál, čítajúc hrôzostrašné články o obchode s bielym mäsom. Ach, môj tatino ! Najradšej by za mnou chodieval s nabitou vzduchovkou a odháňal odo mňa všetky ,,chyby" a prekážky, ktoré však určite potrebujem... Prinajmenšom na to, aby som sa niekam posunula. Teda, myslím.

Dala som sa teda zverbovať do služby opatrovateľky. Nečakala som však toľko úskalia a problémov, ktoré predstavovali môj vek. Mesiac som sa cítila ako ,,pobehajka", od jednej agentúry k druhej. Príliš mladá - bola moja nálepka.

Mohla som teda tušiť, že to, čo príde nebude celkom kóšer, že miesto, ktoré takýmto začiatočníčkam ponúkajú býva poväčšine ,, so skrytou závadou". Taká konečná pre skúsené opatrovateľky, ktoré by za nič na svete taký pľac nevzali...

Prijala som ponuku. Chcela som.

Striedačka si ma po mojom príchode najprv prekvapene prezerala.

- Ste stará ako moja dcéra ! Ach, dievča ! Toto nie je robota pre vás. Rada by som vás povzbudila, ale to by som klamala, že toto je normálna práca. Kto vás sem poslal ? Radšej ste mali ísť robiť niekam do hotelíka, či medzi mladých.. -

Množstvo hrôzostrašných otázok, ktoré ma posúvali k všemožným negativitám.

- Je to také zlé ? - pýtam sa s plamienkom nádeje.

- Zlé ? Je to peklo ! Robila som už u troch rodinách, ale toto tu je .. - mávla rukami bezradne, gestom, ktoré nedokázala vhodne popísať.

- Dedko je Alzheihmer, demencia... myslím, že to nie je také zlé... či ? - upokojujem samu seba

- Dievča zlaté !Dedo je psychicky chorý ! Viem, o čom hovorím. Potrebuje odbornú pomoc. Hľadajte si radšej niečo iné. Som tu druhý turnus, a ak mi to vyjde, už sa nevrátim ! Nie som handra ! Agentúra sa tvári, že o nič nejde a dedova dcéra je rovnako labilná ako jej otec !  Aha ! - povie odrazu a vyhrnie si rukávy. Tupo hľadím na dlhé škriabance, modriny. - A to mám všade ! Sme tu ako fackovacie panáky ! Viete, koľko žien sa tu vystriedalo ? Každá zutekala ! - vzdychne si.

- Vy ste taká mladá, svieža... Vy by ste mali pracovať medzi mladými... ach jaj ! Aspoň na prvý krát, lebo toto vás môže odradiť. Toto je peklo !

Zaťala som zuby a hoci mnou lomcoval strach a chuť nabrať obrátky, utekať domov, zostala som...

- Je hore... - rozlúčila sa so mnou a odišla.

Prázdno, ktoré po nej ostalo ma mrazilo až v kostiach. Inštrukcie som si ešte raz prečítala, no sotva som vnímala kostrbaté písmo. Čo už ? Hádam to nebude také zlé. Na kurze mi to išlo dobre.  Za nemčinu ma pochválili. Ticho prerušil krik. Čo krik, strašný rev a buchot. Nestihla som ani stráviť informácie, dočítať inštrukcie a trielim do izby, z ktorej jedinej vychádzalo svetlo. Len, čo som otvorila dvere, minul ma letiaci pohár a roztrieštil sa o stenu.

Dedko stál uprostred izby, podopieral sa palicou, triasol ako nepríčetný, kričal, nadával.

Podarilo sa mi ho upokojiť po dvoch hodinách. Budík ma zobudil príliš skoro. Sucho v ústach, únava a strach. No odhodlanie  popasovať sa, ma vytiahli z postele. Akoby som bola na preliezačke, hľadala ešte vlastnú identitu. Čosi ma zaštípalo a v prítmí som si nahmatala páliace škrabance na rukách. Nebuď patetická ! Zavrhnem sebaľútosť, obavy a opatrne kontrolujem dedka. Spí. Pokojne odfukuje, evidentne zmorený ťažkou nocou. Paranoje ma pomaly opúšťali a ja som sa pripravovala na svoj prvý pracovný deň.

Bol strašný .Ako aj všetky nasledujúce. Lieky, ktoré dedko užíval zrejme nezaberali. Nemal noci, ani dňa, nevnímal skutočnosti, mával záchvaty šialenstva a agresie, vyvolával políciu, ktorá prišla zakaždým a už rutinne si značila moje údaje a dôvod pobytu v dedkovom dome...

Plačem...

Najprv vo svojom privátnom kúte, hanbiac sa za neschopnosť.Skúšala som všetko, vyčerpala každú možnosť správnej manipulácie, disciplinovane a trpezlivo,, opravovala " pokazené dni. Dedko sotva vnímal moju prítomnosť. Bola som jeho úhlavným nepriateľom. Rovnako agresívne sa správal i k svojej dcére, ktorá prišla síce zakaždým, no potúžená alkoholom a apaticky sledovala scény. V jej očiach som čítala : Ste tu na to, aby ste sa postarali !

Môj jediný kontakt so životom predstavovalo okno do prázdnej ulice.  Nemohla som von, nákupy nám nosila dcéra podľa ľubovôle. Vedela som, že musím vydržať. Som začiatočník, všetko príde. Určite...

- Mám nárok na dve hodiny voľna ! Tuto podľa zmluvy... Potrebujem vypnúť . - hovorím dcére zúfalo.

- Doteraz žiadna opatrovateľka voľno nemala . Môj otec si vyžaduje 24 - hodinovú opateru ! Vidíte sama, že ho nemôžeme nechať samého. Veď vám nakupujem, máte všetko, čo potrebujete ! - odbila ma. Lebo som sa dala odbiť.

Ešte neskúsená som nevedela na čo mám nárok, čo vyžadovať a cítila som, že ako nováčik nemôžem vzdorovať. Musím to vydržať ?!

Keď to na dedka prišlo, prekonávala som strastiplné Odysey svojej trpezlivosti. Nadával, urážal, bil... aby sa vzápätí na okamih usmial a opýtal sa, kto som. Mal neuveriteľnú silu... Keď som ho chcela obliecť, priečil sa , trhal mnou ako handrovou bábikou. Neraz som mu na pokraji zúfalstva chytila ruku a s hnevom mu dohovárala. Na chvíľu ustal, aby vzápätí hodil po mne to, čo mal na dosah.

Jeho agresívne správanie sa stupňovalo, niekoľkokrát sa v amoku povyzliekal a obscénne ukájal priamo pred mojimi očami. V noci som sa zamykala so slzami pod vankúšom. Kopal mi do dvier, búchal päsťou a hulákal na celý dom..

Komu volať ? Je toto normálne ? Čo mám robiť ?

Ráno som vyliezla z postele ako prízrak a premietala si dôvody, pre ktoré som podstúpila túto kalváriu. So strachom som išla do dedovej izby, niesla mu lieky a raňajky. Tak ako to mal rád, ako sa to vyžadovalo. Nekričím, neprejavujem pocity. Snažím sa vždy pokojne prihovárať...

Otvorím dvere a on sedí na posteli s telefónom v ruke. Je pokojný.

Pozdravím sa, usmejem . Reaguje. Poslušne vezme lieky, napije sa...

- Opa, ideme na záchod ? - pýtam sa.

- Nein ! - zavrčal.

- Dobre Opa... ako chcete.. poseďte si chvíľu... - upokojujem ho a vidiac bosé nohy na podlahe, vezmem jeho papuče a opatrne ho obúvam. Najprv jednu nohu... a v tom, rana ! Vyvrátilo ma dozadu a na okamih sa zahmlilo pred očami. Prechádzala mnou ostrá bolesť. Dedo mi telefónom šaľahol takú do čela, že som si myslela- to je môj koniec ! S plačom vstávam, držím si silno krvácajúce čelo a tu ma bolestivo chytí za prsník, ťahajúc ním na seba, k posteli... Zrevala som a z celej sily ho odsotila. Padol na posteľ a kričal ako nepríčetný...

A dosť ! Kričím! Ako šialená volám záchranku, políciu... Všetko prebehlo rýchlo. Dedka vzali do nemocnice a ja som i napriek vzdoru jeho dcéry išla s ním. Starý pán napadol i oboch mladých sanitárov a jedného nepekne zranil... Bol to teda teatr. Ošetrili aj mňa a moje čelo ozdobili tri stehy. Lekár skonštatoval, že starý pán potrebuje dôkladné vyšetrenie, nastavenie správnej liečby a okamžitú hospitalizáciu. Už dávno sa to malo riešiť, ale žiadna z opatrovateliek nenabrala odvahu niečo s tým urobiť, postaviť sa proti agentúre a dedovej dcére. Radšej odišli.

Dedko sa už domov nevrátil. Vyžadoval si špeciálnu starostlivosť. Bol premiestnený do ústavu.Najhoršie boli výčitky, ktorými ma šokovala pani z agentúry. Vraj sa vo mne sklamala a očakávala väčšiu profesionalitu, empatiu, diskrétnosť...

Naopak, striedačka ma príjemne prekvapila a zavolala hneď, len čo jej to agentúra oznámila.

- Výborne, dievča ! Konečne tam niekto urobil poriadok ! Mrzí ma ,čo si musela podstúpiť ! Veď ťa mohol zabiť ! Mali sme zakázané od dcéry akékoľvek kroky bez nej... na chudákovi - bláznovi zarábala ona i agentúra. Taký človek patrí do ústavu ! -

Všetko sa dalo do poriadku. Čo ťa nezabije to ťa posilní. Zmenila som agentúru a dočkala sa práce, hodnej človeka. Dnes opatrujem babku a som tu už druhý rok. Je to krásna práca a hoci je babka vo vážnom stave, zvládame ju na jednotku. Je totiž zvládnuteľná a po prvej zlej skúsenosti je to pre mňa úľava. Ostala mi len malá jazva na čele a úsudok o špekulantských agentúrach, ktoré chcú za každú cenu profitovať na nešťastí. Objektívnosť a zdravý úsudok je dôležitý. Ďakujem bohu za to, že sa nič vážnejšie neprihodilo. Asi to tak malo byť...

Som opatrovateľkou a táto práca ma baví i napriek tomu, že som ,,príliš mladá " .

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.

SVET

Rakúskym prezidentom bude holandský šľachtic z Ruska

Tiahnuce sa voľby vyhral Alexander Van der Bellen.


Už ste čítali?