Spoveď opatrovateľky..... Človečina.

Autor: Angelika Horňáková | 25.4.2015 o 10:55 | Karma článku: 13,14 | Prečítané:  2646x

Neznášam zimu. Respektíve, zimu v Rakúsku. Doma ma ešte stále fascinuje. Myslím, že medvede robia dobre, že protestne zimu prespia. Jednak šetria silami a majú všetko na háku ! Dni v práci sú dlhé, šedé a depresívne, čo sa ťahajú ako sople z nosa. V zime by sme mali zaliezť do svojich domovov a v súlade s prírodou vegetovať... Ale, to by nebol človek, človekom, aby vždy nekonal opačne. Napriek.

Konečne som uložila babku a naobliekaná ako eskimák som sa vybrala na prechádzku. Mám svoje dve hodiny voľna a tie sa pýtajú do života. Trošku normálneho. Ulice boli prázdne, Rakúšania používajú miesto nôh autá. Sú všade, ľudia v škatuliach a ja strácam pokec. Samota samote neprospieva.

Pod pazuchami mám svoj obľúbený vankúšik a mierim si to do parku, na svoju lavičku. Mám ju prenajatú na svoju samonasieraciu náladu. No, čo už so mnou ?

Konečne nesneží, no vyhýbam sa snežným pluhom i strieľajúcim kamienkom.... Sú všade . Uprostred zimy štrkové pláže, určené proti šmyku. No všetkého veľa škodí. Zbytočne rozmaznávajú ulice. Rakúsko rado upratuje, je to jeho zelený imidž. 

Počítam, že dnes je  dvadsiaty deň mojej služby. Mám totálku a žiadne sily. Chcem pokoj.

Utriem lavičku, položím si pod zadok vankúšik, aby som si chránila svoje chabé vaječníky.

Potrebujem sa vyplakať. To mi pomáha. Je zvláštne, že viem plakať nad gebuzinami, nad sebou, no keď je plač potrebný, tak mi to nejde. Spúšťač je zastavený. Možno zhrdzavel a nasilu tlačiť, to sa skôr potentám. Tak hľadím do prázdna a fajčím paru. Vlastné teplo. Telo produkuje vskutku zaujímavé chemické reakcie. Okolitý pohyb si nevšímam. Resetujem sa. Postačím si nateraz sama. Chvíľu.

 Vtom vnímam prítomnosť. Ktosi sa vedľa mňa posadí. Zaťala som sa, tváriac odmietavo. 

- Nemáte cigaretu ? - počujem chrapľavý hlas.

Narýchlo hľadám nemeckú nadávku. Nejakú šťavnatú, čerstvú... Nič.

Odpálim pohľad a vtom ma realita zaskočí. Vedľa mňa sedí starček, oblečený v župane, obutý v papučiach. Usmieva sa i napriek tomu, že ho klepe zima. Ten pohľad však poznám. Je zmätený, rozšírený ... živočíšny. Úha ! Problém !

Vlastné telo ma vždy najviac prekvapí. Rýchlo precitne, reaguje. Mozog je zas online a pragmaticky obnovuje dôležité programy. Je to kurevsky vymakaná mašina. Sám sa reštartuje.

- Nefajčím ... ale mám cukríky . -  a už sa hrabem v kabele po utišujúcom cukre.

- Helena... - podávam mu cukríkový pozdrav, veľmi opatrne, aby som nevyplašila jeho nekonečný priestor.

- Otto Auschneiter . - natiahne ruku, ktorá je takmer modravá a ľadová.

- Na prechádzke ? - pýtam sa ho a sledujem každý mrk jeho tela. 

- Idem domov ... bývam ... tam ! - ukáže rukou do neznáma . - Nie.. vlastne... ďaleko .. musím ísť do banky . - prudko sa postaví a ja vidím jeho zmätok. Prešľapuje na mieste , hľadá smer. Skladá si realitu bez systému, bez rozumných pravidiel.... Začne plakať. Spontánne a nahlas.

- Vy viete, kde bývam ??? - 

Medzi tým okamihom som sa zbalila a opatrne ho chytila za ruku.

- Samozrejme, že viem.. - bolestivo mi zovrie zápästie a nalieha.

- Odprevadím vás.. dobre ? - musím ho upokojiť, pútať pozornosť, nespraviť chybu.

- Ty si Berta ? - pýta sa, dívajúc kamsi vedľa mňa.

- Áno... Berta.. ideme ? -

Trvalo nám dlho, kým sme sa vymotali z parku. Starký už začal zas plakať. Pár krát sa mi vytrhol, no nohy mal tak skrehnuté, že skončil na zemi. Vďaka snehovej nádielke sa aspoň nepoudieral.

Vlastný nepokoj ma opustil a sústredila som všetku pozornosť na neho. Veľmi rozumná činnosť. Poslušne ma držal za ruku a viedol do neznáma. Obaja v cudzom svete, vo vlastnej samote, cudzí ľudia. Rozdiel bol iba v tom, že ja si to uvedomujem a v tom zlom kruhu som sa ocitla dobrovoľne...On - nie. Boh zrejme vie na čo je to dobré. Zabudnúť...

Nenápadne som ho viedla k banke. Bola najbližšie ku nám. Ľudí pribúdalo, spolu s pozornosťou. Vedeli... no mávli záujmom len na letmý pozdrav.

V banke bolo teplo. Triasol sa a nechcel ma pustiť. Bola som jediná čerstvá spomienka, ktorú mal. Nová a živá.

- Sadnite si... a tu počkajte. - vravím mu a on poslúcha. Na slovo. Uzimené telo reaguje na teplú klímu.

Okamžite som zaalarmovala ženu za priehradkou. Spoznala ho. 

- Zas utiekol ... - skonštatovala a telefonovala rodine.

Niekto ide do banky s určitým úmyslom. Kvôli peniazom... alebo len tak, vylúpiť ju uprostred dňa... Kvôli adrenalínu. My sme požiadali o azyl. Uprostred peňazí.

Posadila som sa vedľa neho a on mi predostrel zas novú identitu.

- Som Jan.. to vy ste kúpili moje auto ? - prikývla som a trpezlivo počúvala jeho slová so slučkami, ktorým nik nerozumel. Utrela som mu tvár od soplíkov a sĺz a okolo nás vytvorila štít. Zmätený svet,namočený v trpkom čase...

Prišli do pol hodinky. Dve ženy. Jedna bola však ustráchanejšia než tá druhá. Mala známu únavu v očiach a zanedbanú osobnosť. Nevidím aury, ale tá jej blikala čímsi zvláštnym. Okamžite k nám dobehla a  uvidela som tú nefalšovanú úľavu, radosť a počula nepočutý pád srdcového kameňa.

- Opa... - starý pán zareagoval na život. Poznal ju.

- Iveta... moja dcéra .. - a usmial sa naširoko, ako pred fotografom.

Podávala mi vďačne ruku a dedka objala. Nebola to jeho dcéra, ale opatrovateľka zo Slovenska.

Tá druhá pani, jeho skutočná dcéra stála nad nami, v pomykove a trestala samu seba o možnosť obyčajnej radosti. Pripadala mi ako pekná konzerva, určená na reklamu, lebo ak ju otvoríš, sotva sa naješ...je prázdna.

Dedko, ťažký Alzheimer im ušiel už po tretí krát.

- Ideme domov... - začala Iveta a prihovárala sa starému pánovi ich jazykom. Počúval ju.

- Všade sme ho hľadali, chudáka. Stačil malý moment a už ho nebolo. Dúfam, že tentokrát to jeho dcéra už bude riešiť... tak som sa o neho bála. Je to dobrák... ďakujem ti. - stisla mi ruku a pridala milý úsmev.

Dedkova dcéra, bledá, duchom neprítomná, len kývla hlavou a obe odišli. Dedko šiel uprostred, no celú ťarchu svojho kríža povesil na Ivetu. Vedno s dôverou. A ona ju prijala, hoci bola viditeľná jej tackavá chôdza pod ťažkou váhou tela, ktoré sa jej pevne držalo...Starký si o ňu oprel svoj život...

Bola som na ňu nesmierne pyšná. Na tú otvorenú tvár, kde si môžete čítať medzi emóciami. Hľadať známu v neznámej.

Naozaj sa odlišujeme mentalitou. Akosi ešte žijeme v súlade s pudmi ... Asi preto som aká som, čo na srdci, to na jazyku. Zahreším si, poplačem, smejem, cítim...No čo už, najťažšie je to vydržať sama so sebou... s tým posoleným zadkom...A je nás veľa. Sme opatrovatelia, čo voňajú človečinou...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.

SVET

Rakúskym prezidentom bude holandský šľachtic z Ruska

Tiahnuce sa voľby vyhral Alexander Van der Bellen.


Už ste čítali?