Spoveď opatrovateľky... do dna !

Autor: Angelika Horňáková | 8.4.2015 o 19:48 | Karma článku: 12,20 | Prečítané:  3399x

Alkohol je metlou ľudstva... Je to choroba, pomýlený azimut, križovatka a beznádej... V dnešnej dobe je bohužiaľ známy fakt, že alkoholizmu prepadáva čoraz viac žien...Aj medzi opatrovateľkami sa často stretávame so ženami, ktoré nezvládajú stres, krízu, problémy, odlúčenie, či iné psychické záťaže... Mnohé z nich prepadli antidepresívam, či alkoholu...Je to začarovaný kruh a bez pomoci sa často z toho dna alkoholik sám nevymotá... Kritizujeme, moralizujeme, netolerujeme a pýtame sa. Prečo ? Ja sama som zažila situáciu, keď sme doslova nakladali do auta opitú ženu... A odsudzovala som, hádzala kameňom . Ďakujem mojej bývalej kolegyni, kamarátke a obdivuhodnej žene, ktorá mi vyrozprávala svoj príbeh závislosti a otvorila na okamih dvere z opačnej strany.

Je pol piatej. Sedím v kuchyni a dopíjam kávu. Vlastne sa už len jazykom prehrabávam zrniečkami, ktoré ostali po mojom druhom turkovi.

Mám pocit, že každú chvíľu explodujem. Potím sa a pritom cítim suchoty. Rozmýšľam, či sa môžem nasucho spotiť a vzápätí prepnem na problém visiacej šnúrky pavučiny. Ako dlho tam je ? Hojdá sa v prievane ako povraz s neviditeľným obesencom. Moje predstavy začínajú byť čoraz hlúpejšie.

- Kde, v riti, ten šofér trčí ? - zatínam zuby a po stý krát hodím okom po kufri, ošúchanom a ponurnom ako moje svedomie.

Už som sa stihla pohádať s každým, dokonca i s rybičkami v akváriu. Teraz ma to mrzí. Ako vždy. Ale, keď ono je to silnejšie ako ja. Vlastne všetko je stabilnejšie a normálnejšie než ja. Zvykla som si pochutnávať na sebaľútosti...

Dopíjam tretí pohár vody. Splachujem záchod po piaty, nie už po šiesty krát v priebehu hodiny.

Vidím Joža ako sa na záhrade hrá so psom. Nechce sa im. Len si krátia spoločenský čas. Izolujú sa od mojej hystérie. Viem to, a už ma to neserie. Sama to vyvolávam. Chcem to. Mať pokoj.

Je to iné. Všetko je čierno- biele. Mysľou mi blysne pár spomienok na naše dávne rozlúčky. Primerané láske a vzťahu. Koľko je to rokov ? Osem ? Nie..viac...už pomaly jedenásť rokov . Tak dlho pracujem ako opatrovateľka. A kedy sa to pohnojilo? Mávnem nad tým, lebo to viem. Len klamem seba, deti, jeho...všetkých. Obviňujem celý svet. Jednoducho mi preplo.

Pozerám na svojho muža a ten prázdny priestor medzi nami. Je mi cudzí a predsa ma bolí. Nemilujem ho, rovnako ako nemilujem seba. Prepne mi a vystrelím do vrecka. Žuvačky sú pripravené. Uistím sa, že sa Jožo nepozerá a pohladkám minerálku. Zvláštne, že mi to príde smiešne a rafinované ako som vyjebala s celým svetom. Do pollitrovej fľašky od minerálky, pol litra vodky. Neodolám a hltavo sa napijem. Bozkávať sa predsa nebudem, Jožo to nezacíti. Vlastne sme sa prestali bozkávať už dávno. Aj rozprávať...

Neuveriteľné, čo to so mnou robí. Ako ma to uvolňuje. Privriem slasťou oči a doprajem si ešte dúšok, skôr než si fľašu schovám do kabelky.

Mobil zazvoní a o pár minút už sedím v aute, na ceste do Rakúska. Konečne ! Čím viac sa vzďaľujem, tým viac pociťujem únavu, ľahkosť, tým hlbšie sa do seba zatváram. Ani Ahoj som nepovedala.

Sedím celkom vzadu. Rada sa izolujem.Ženy sú svine a vedia pokrytecky pozerať, hovoriť, pýtať sa.. Nemám záujem.

Prvá zastávka a ja sa preberám z letargie. Cítim tlak na močový mechúr a potrebu kúpiť ,, matroš". Moja ,,kamoška" je takmer prázdna. Rovnako ako hlava a pocity.

Na záchode dočapujem predraženú vodku. Mám problém nájsť gombík na nohaviciach. Uf...príde mi to smiešne. To je sila !

- Tu sme !- kýva na mňa šofér. Tackám sa a usmievam ako blbá. Nie kvôli taktu, len mi je všetko smiešne. Teším sa svojej uvoľnenosti a pocitu - mám na háku !

Ani na tretí krát neviem za Boha nastúpiť. Sprosté autá ! Vtrepať sa k svojmu miestu..ako pes do svojej búdy...

Cítim rozhorčené pohľady.

- Ta čo pani, je vám zle ?! -

Pozriem na šoféra. Všetci sú Jožovia, moje rybičky a každé oko výčitka. Mám chuť rozdávať pľuvance.

- Chodte do riti ! - zamrmlem a konečne natlačím svoje telo do maličkého sveta privátu.

- Však ona je zasa na mol ! - počujem ich. Sú to svine... a vôbec. Dajte mi všetci pokoj !

Bratislava. Konečne.

Všetko sa točí, pouličné svetlá, výklady ťahajú žiare ako sople. Už sa nesnažím o zavádzanie. Musím vystúpiť.

-Pani ! Naposledy som vás viezol ! Takto to ďalej nepôjde ! -

Blá,blá , blá... Snažím sa rozklikať obraz jeho nahnevanej tváre. Okolo je frmol. Ťahajú sa kufre, prestupuje. Nohy mám ako zo železa, akoby som v korčuliach chcela prejsť po kamenných dlaždiciach. Realita tancuje. Kašlem na to ! Šmátram po kabáte a vylovím cigarety. Nefajčím. Len sa dobíjam. Dvihne sa mi žalúdok. Môj jazyk vyvoláva zmätok. Púšťa sa do konverzácie s okolím, napriek mojej nechuti.

Ani neviem ako som sa ocitla v druhom aute. A kam idem. Upadám do spánku.

- Ste na mieste ! Počujete ? - ktosi mnou trasie a núti otvoriť oči i myseľ. Som na smrť unavená. Konečne.

-Toto je vrchol ! Nehoráznosť ! Nehanbíte sa ? - hlasy navôkol ma fackajú. Mne je to jedno. Mám z nich úžitok, lebo ma preberajú. Do riti ! Ovracala som sa. Asi preto zúria.

- Prepáčte. - zavrčím, vytiahnuc slušnosť zo starej zásoby. - V aute mi býva zle .- 

- Mne je z vás zle ! Ste opitá, do čerta ! - ziape mi do tváre blonďavá ropucha.- Kto to má dýchať ? To čo ste, do frasa za opatrovateľku ?! Ako môžete v takom stave ku pacientovi ?? Nehoráznosť !! -

Konečne odišli. Chcela som čosi povedať, hoci mi slová plávali v akomsi logopedickom zmätku. Chcela som hovoriť o tom, že som bola najlepšou opatrovateľkou. Kedysi. Dávno. Hmmm...toľko úsilia...

Známa veranda, puch, odpor. Poslepiačky trafím do kuchyne. Martin tam už sedí a v tom šere vnímam jeho rozžiarenú, prepitú tvár. Stiahli sme našu obvyklú , privítaciu litrovku vína...

Ráno je sviňa. Martin vyspáva, ale ja musím k jeho žene. Nenávidím ju, lebo nenávidím i túto prácu.Odkedy ? Od včerajška a od každého včera !

Automaticky ju obriadim, ruky už vedia. Sú také cudzie, poznačené prácou, nepoškvrnené. Falošné husle mi režú uši. To je moja hlava a jej piskľavé šumy.

Realita je kurva.

Chvíľu na seba hľadím do zrkadla a skladám vlastnú tvár. Som čistá, kým Martin nevstane. Nikdy som nepila, až v tejto rodine. Tu pijú všetci. Dva roky medzi nimi a vtiahlo ma to, vcuclo ako dážďovku do kanála.

Sprchujem sa dlho a s pôžitkom. Neznesiem derúcu sa prítomnosť a hnusné pocity hanby. Možno to znamená ,že nie je neskoro.

Prečo nemám okno ? Vlastná myseľ mi premieta moje sebazničujúce výstupy, pohľady, cestu, opovrhovanie. Mám chuť plakať. Mám chuť na samovraždu. Ale bezbolestnú, lebo som zbabelec. Hľadám dôvod, bolesť, čokoľvek. No prízemné pudy suchôt a bolesti hlavy stanovia dôležitejšie priority.

Rozbíjam všetko, čo mi príde do cesty a snaží sa ma dotknúť na citlivom mieste. Za čerstva.

Martin je mužom mojej klientky. Je alkoholik, rovnako ako jeho syn Thomas. Ich nanútené prípitky na všednosť, či nesmrteľnosť chrústa ma zbavili psychického tlaku. Akoby som po dlhom čase zadržovania nafúknutého brucha vypustila veľký a smradľavý prd...

Pomohli. Doslova sme boli naliati celé dva týždne. Prečo ? Lebo medveď ! Lebo ten hajzel sa vychrápal s mojou sestrou ! Muži sú svine a ženy kurvy ! Jednorazovka ? Nie...to nemôžem.

Umrela mi pacientka a ja som šla  domov o tri dni skôr. Miesto radosti z prekvapenia som načapala Joža s Irenou. V našej posteli ! Slzavé údolie zaplavilo všetky prístupové cesty k odpusteniu, zabudnutiu... Zvládla som toľko vecí. Bola som jednotkou, áčkom medzi opatrovateľkami. Prežila som mnoho svojich klientov, ktorým som dala zmysel žitia, milovala som túto prácu... Všetko som to pokrčila ako papier a spláchla v záchode. Nezvládla som jediného chuja, ktorý sa ulakomil na mojom vnútornom pokoji. Podpásovka ! A poriadna...

Nikdy nehovor nikdy.

Predtým ma ožrani riadne srali. Moralizovala som. Predtým. Hľadám sily, motiváciu, cestu, záchranu, seba... Kým to však nájdem, pijem...tak mi dajte pokoj !

Po 17 mesiacoch...

Je pol šiestej. Čakám na šoféra. Sedí na záchode a píska si, aby som ho nepočula. Smejem sa. Akosi častejšie. Jožo sa vždy hanbil, čo len odgrgnúť pri mne.

V Rakúsku som skončila pred rokom. Vyhodili ma. Nabonzovali agentúre a tá si dala tú námahu, aby sa presvedčila na vlastnej koži. Bol to teatr. Ale účinný. Trošku som sa zosypala.... A bol to Jožo, ktorý tie kúsky pozametal, oprášil a znovu pozliepal. Opravil to, čo pokazil. Nie, to nie je žiadny happyend, podľa amerických filmov, lebo ho stále nemilujem. Najprv sa snažím mať rada samu seba, ide mi to dobre.

Nepijem šesť mesiacov, tri dni a koľko je hodín ? To je jedno ! Liečim sa. A viem, že to zvládnem, lebo som bola vždy perfektná. Jožo seká dobrotu a našiel mi dokonca prácu. Robím v domove dôchodcov, aj on, takže si lezieme celý deň na nervy, potkýňame sa o seba... No pomaly zisťujem, že ten môj muž je celkom zaujímavý a vtipný chlap. Ako je možné, že som to celé tie roky nepostrehla ? Možno sa nakoniec do neho buchnem a možno nie. Stále čakám na svoj happy end. Ten hore mi to dlhuje. Jedenásť rokov života som pracovala ako opatrovateľka, to nie je málo, či ???

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.

SVET

Rakúskym prezidentom bude holandský šľachtic z Ruska

Tiahnuce sa voľby vyhral Alexander Van der Bellen.


Už ste čítali?