Spoveď opatrovateľky.... pohľad z druhej strany

Autor: Angelika Horňáková | 11.3.2015 o 8:48 | (upravené 11.3.2015 o 9:33) Karma článku: 13,43 | Prečítané:  21873x

Každá z nás má svoj príbeh. A rôzne pocity. Ako opatrovateľky mnohokrát siahneme až na dno, mnohému sa naučíme, okúsime život. Každá z nás je iná, pretože aj podmienky dôvodov konečného rozhodnutia vycestovať za prácou sú rôzne. Rôznorodosť pováh píše príbehy, ktoré voňajú storako. Väčšinou sa podobajú, rozdeľujú ich len postoje a charakter...

Jedna nadáva a plače, druhá chváli, tretia nerozhodne tápa, hľadajúc celý život ,, trinástu komnatu" . Ale, čo tá druhá strana ? Čo si o nás myslia naši klienti, familiárne, naši starkí ? Keď sa z Frau stáva Oma , a vy získate právo zdieľať jej život ako rodina ?

- Kedy odchádzaš ? - pýta sa Oma.

- V pondelok . - vravím.

- Už sa tešíš... však ?-

Obliekam ju a vo vnútri mi poletuje motýlik. - Jasné, Omi.. veľmi. -

- Ale o dva týždne zasa prídeš !? - zastaví ma naliehavou otázkou, apeluje s prosbou na moju prítomnosť. Chce ma. Prikývnem. Sme team. Chcem vedieť viac a využijúc jej prítomnosť, vzácne svetlé chvíľky jej kladiem otázky ...

- Omi... ste s nami spokojná ? -

Konverzujeme pri raňajkách.

- Veľmi. - usmeje sa. - A to som žiadne opatrovateľky nechcela. Bála som sa... Vieš, pustiť cudzích ľudí do domu. Mesiac som sa so synom hádala... ale potom som spadla. Joj, každý deň som padala a už som ani variť nevedela... -

- Prečo ste sa báli opatrovateliek ? -

 - No prečo ? Či budem dosť dobrá pre nich ! Dvadsať rokov som bola sama. A zvykla som si. Keby ma dali do Altersheimu... umrela by som. - zamyslela sa babka a chvíľu som mala pocit, že mi niekam uletela.

- A vy ste si vyberali ? -

- Už nepamätám ... Počkaj... aha.. Fritz mi priniesol také papiere aj s fotkami... nech si vyberiem. Čítal mi o tých ženách, aké sú..čo robia, koľko majú rokov... Ani jedna sa mi nepáčila... Ja som sa nevedela rozhodnúť, on vybral. Ja som len chcela, aby bola dobrá a vedela variť. - zaskočila ma babka úprimnou odpoveďou. - Však vieš, ako rada jem ! -

- Aj tú izbu som Vám vybrala a nevesta kúpila obliečky. Ja som išla do menšej... na čo by mi bola veľká spálňa ? Bála som sa, či sa vám bude páčiť... -

Babka rozprávala a mňa to dojalo. Zaujatá vlastným strachom, stresom, obavami, som netušila, že i babka prežívala rovnaké pocity, že svoj presne zaužívaný spôsob života musela prispôsobiť nám... cudzím ľuďom.

- Dlho som nevedela nič nájsť - smeje sa - Moje veci, šaty... už som bola popletená. - 

- A pamätáte sa na prvý deň ? - volím otázky opatrne

- Aha...hej .. však ma preháňalo ! Taká som bola nervózna . -

Usmiala som sa, lebo aj mňa.

- Ani som nespala - dodala - A zamkla som sa v izbe, joj ako som sa bála !  Ale musela som poslúchať, lebo som sa bála Altersheimu... A potom si mi nabúrala auto.. - spomenula si odrazu a začala sa chichotať.

- To hej. Však som si myslela, že ma vyhodíte . - dodala som.

- Ále... čo si ! - kývla rukou. - Však aj ja som bola prvý deň v robote nervózna. - a začala striedmo spomínať na svoju prácu v papiernictve.

Uvedomila som si, aký dobrý človek Oma je. Ako ma prijala. Ako sme sa vzájomne dokázali tolerovať. Ako ma povzbudzovalo to jej ďakovanie. Stokrát za deň. Ako sa predo mnou hanbila a prvé mesiace sa snažila sama umývať, starať o hygienu... kým mi nezačala veriť. Kým sa neprelomili zábrany. Dnes nedovolí nikomu vymeniť jej plienku, utrieť, umyť... Ak sme na návšteve, usádza ma vždy vedľa seba a iba mne dôveruje. Sedím poväčšine za vrchom stola ako veľmi dôležitá osoba. 

Aká bola vtedy a aká je dnes ? Muselo to byť pre ňu ťažké... Starý koreň nepresadíš. A predsa sa dokázala prispôsobiť, rešpektovať, odovzdať cudzím. Aj to chce mnoho sebadisciplíny a dobrej vôle, lebo nie každý človek je toho schopný. Niekedy to medzi nami vrelo.

- Juj.. aj sme sa pohádali neraz. Pamätáte ? - pýtam sa.

- Ké ! - osočí sa - My sme sa nikdy nehádali .. to nepamätám - a snaží sa spomenúť na dávno ňou zabudnuté.

Aký kus cesty sme prešli od prvého dňa, jej zhoršujúci stav, pribúdajuce diagnózy ju nútili neustále sa prispôsobovať. To tiež nie je ľahké, keď to možno stokrát  chcela vzdať, umrieť, mať pokoj. Keď zápasila sama so sebou a pocitom-  V hlave mám osemnásť rokov, no telo už je staré...

Rovnako ako ja. Stokrát som chcela zutekať, príliš som sa upäla na akúsi ,, svetskú nespravodlivosť". Nechcem tu byť ! Chcem byť doma, pri deťoch! Chcem normálne a slušne žiť ! Chýbala mi pokora a sebaovládanie. Chýbala mi motivácia, pretože finančná je iba povrchná a tá vás dlho uspokojovať nebude.

Boli dni, ktoré som  sebaľútosťou preplakala, pretože som sa ako mnoho iných uzavrela vo svojom svete a jediný môj ventil boli denníky, príbehy pocitov, ktoré som dávala na papier... Dnes, keď v nich listujem, s úžasom čitam príbeh dozrievania, premeny, akejsi rezignácie pýchy. 

Zmenila sa klientka, zmenila som sa aj ja. Stále mi chýba domov, deti a osobná pohodlnosť, môj životný privat. Tak, ako som sa na začiatku dupala nohou, že nič navyše predsa nemusím, dnes to chcem. Tak, ako som na počiatku nadávala na náš štát a jeho ,,neschopnosť" ponúknuť prácu, dnes som hrdá, že ho vlastne nepotrebujem...

Ja, čo som pri pohľade na krv, injekciu, omdlievala, čo som sa bála svojej ,, zdravotníckej negramotnosti ", pretože som pracovala v úplne inej ,,dimenzii", dnes som dobrovoľne oťukaná z každej strany. Stále sa učím a hlavne na svojich chybách.

Učila som sa pracovať s diagnózami, Parkinsonom, neskôr demenciou, depresiami, či s praobyčajnými zápalmi, inkontinenciou, imobilitou...  všetko, krok za krom, ako prichádzali. Obrázky správnych polohovaní, masáží, či hygienickej starostlivosti tlačila moja tlačiareň častejšie ako predtým recepty, či iné moje ,, koníčkové taľafatky". Som predsa pracovitá, tak ma doma učili. A hoci viem, že neprerazím ako ,,opatrovateľka roka", hoci viem, že sa ešte ududrem ako starý vysávač, hoci viem, že táto práca nie je to pravé orechové pre mňa, napriek tomu viem, že ju robím sakramentsky dobre! Nemusím sa veru hanbiť za zlyhania a chyby. Dnes viem, že nie každý by zvládol túto prácu.

V živote som pracovala na rôznych pozíciách a každú som vystála na 100 % ! Dala som zo seba maximum. Práca predsa šľachtí a dnes, keď vidím tú dlhú cestu, ktorou som prešla je moja snaha odmenená. Čím ? Spokojnosťou rodiny a klientky a nech si vravia zlé jazyky čo chcú. Všetko sa dá, treba len chcieť.

Snáď preto si zakaždým poviem :

- Neskutočne viem byť ,,nasratá" a bohujem celý deň, čo by po krk, až nad hlavu mám tejto roboty ! A stačí, keď nastane nejaký problém s klientkou a hneď zabúdam na seba. Priority ma začnú viesť tým správnym smerom. Nevie, kto nezažil. Nevie, kto nezotrval. Vie iba ten, kto ostal a zabojoval. Rovnako ako tá druhá strana, naši klienti, ktorí to vôbec nemali jednoduché...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.

SVET

Rakúskym prezidentom bude holandský šľachtic z Ruska

Tiahnuce sa voľby vyhral Alexander Van der Bellen.


Už ste čítali?