Spoveď opatrovateľky..... vedieť, neznamená chápať

Autor: Angelika Horňáková | 25.1.2015 o 18:39 | (upravené 26.1.2015 o 9:58) Karma článku: 13,05 | Prečítané:  3641x

Kto som ? A kto si ty ? Kde bývam ? Otázky, s ktorými sa stretávam čoraz častejšie, ohýbajú ma a zoceľujú trpezlivosť... Minulosť sa mi v okamihu vráti a ja počujem moju dcéru : Mami, a prečo svieti slnko ? Mami a odkiaľ prší dážď ? Mami a ako som sa narodila ? Mami ? Mami ?

Už pár mesiacov trpí babka  demenciou... Po nasadení správnej liečby a liekov sa ustálili jej agresívne správania, nekontrolovateľné nálady... Musela som si zvyknúť na nové skutočnosti, zvyknúť na to, že lepšie už nebude. Stará pani, ktorú som poznala pár rokov sa pomaly rozlúčila a to, čo nás spája sa stáva pre mňa výzvou byť opatrovateľkou na plný úväzok... Doteraz to bol vzťah takmer rovnocenný, fungovala som ako jej opora, viac menej pomoc s mobilitou, hygienou... Bola som jej spoločníčkou, priateľkou, viedli sme dlhé rozhovory , ktoré ma mnohému naučili... Krátkym časom sa stala pre mňa niekým ako adoptovaná babička, ktorá ešte srší duševnou energiou, ktorá ma ešte fascinuje svojimi životnými príbehmi, ktorá poúča a sama sa zaujíma... Doteraz... 

Dnes ma potrebuje celú. Dnes potrebuje moju pamäť a moje ruky... Svetlé chvíľky sú čoraz zriedkavejšie a minú sa nám dni, ktoré celé prespí, predrieme, či len tak apaticky presedí... Vtedy je odrazu v dome zvláštne ticho, tichúčko, na ktoré si začínam zvykať... Učím sa tomu tichu . Už ráno, keď otvorí oči viem vydedukovať, či dnešok prežije so mnou, alebo či ho budem žiť za ňu... Keď vstane s čerstvosťou myšlienok a trefne mi zasadí vtipný slovný úder, viem, že bude pekný deň...Viem, že si oddýchnem a zasa to bude stará , dobrá Oma.

Ostatné dni si skladám odpovede na jej nekonečné otázky: Kde, Kto, Kedy... na chvíľu ju vrátim dezorientovanú späť do reality, aby o hodinu znovu zblúdila...

Dnešok bol zaujímavý... Výnimočný peknou nedeľou, voňavý šiškami a babkinou živou prítomnosťou. Po obede si šla ľahnúť a keď sa zobudila, uvidela som znovu tú prázdnotu v očiach... Blúdi po izbe, obzerá si ju, potom seba, všíma si každý detail okolia a spustí :

- Kto ste ?

- Vaša opatrovateľka - vzdychnem si načnúc balík trpezlivých odpovedí... samozrejme, že ju medzitým oblečiem, vezmem na toaletu, umyjem... 

- Hmmm... a kto som ja ? - odpoviem jej a posadím za stôl , na ktorom už rozvoniava jej káva. Rozbalím balíček jej zhrnutého životopisu a sledujem ako si chlipká kávu z hrnčeka, ktorý jej vôbec nie je cudzí... Vie presne, že z ktorej strany pije... ruky si zrejme pamätajú viac...

- A to sme tu sami dve ? A kde sú ostatní ?- 

Otvorím druhú kapitolu dôležitých slov, pripravený album, jej výšivky, tie, ktoré sme aj spolu vyšívali, jej zápisník, svadobné fotky...

- A koho je tento dom ? - Tu mám pripravené staré ošúchané fotky zo stavby, kde spolu so svojím zosnulým mužom pózujú pri miešačke a žmurkajú po sebe.

- A kto to býva oproti ? 

Na každú otázku som časom našla tú správnu ,,náplasť". A takto, trpezlivo, prechádzate z jednej do druhej, často zo zaťatými zubami, lebo sa stane, že sa pomýlite... A ona si to všimne ! 

Nie som svätica a mne trpezlivosť zatiaľ ruže nepriniesla.. No snažím sa. Nebola som surovo hodená do vody, ale plávať ma učila Oma, pripravila ma na seba... Dnes žnem z poznatkov, ktoré o nej mám , aj keď ma demencia vie poriadne zaskočiť...

Za celé popoludnie som musela celý tento proces odpovedí, tých správnych, ušitých na mieru opakovať najmenej sto krát... A sto krát som sa zavrela v izbe rátajúc do desať, míňala výdychovo- nádychové ventily, aby som sa vrátila ku nej a počula : Vy ste kto ? -

Prečítala som si o demencii kopu článkov, odborných štúdií, metód a rád... No prišla som na jedno, že nič z toho nezaberá účinne, ak nepoznáte pacienta... Jeden chybný krok a nevinné otázky sa zmenia na nekontrolovateľnú agresiu, alebo niečo, ešte horšie - prestane vám veriť . Nie som žiadna odborníčka, zdravotná sestra, profesionálka, ktorá to berie podľa pravidiel... Bolo to spočiatku veľmi ťažké, keď sa zaťala, keď vás škriabala, bila, útočila... keď v tom bola sama.

- Tak.. kedy idem domov ? - 

- Oma..vy ste doma...-

- Ale čo si..toto je tvoj dom..ja som tu len na návšteve.-

-  Oma, verte mi, ja tu nebývam... - preruší ma , pobavene sa usmeje a povie :

- Tak ty si na tom horšie ako ja...však ty ani nevieš, kde bývaš ? 

Začali sme sa smiať... len tak, oddychovo.

Večer, keď ju odprevádzam do ,,mojej hosťovskej izby", obliekam ,, cudzie pyžamo" a uterák vyberám z ,, jej kufra", keď jej do hluchého telefónu objednávam taxík a robím iné doposiaľ aj pre mňa nepoznané činnosti mi odrazu povie. 

... Fúúú... dnes bol, ale ťažký deň... ideme spať... Všade dobre, doma najlepšie...-

Neviete si predstaviť ten pocit, keď sa vráti, tie chvíle, keď nemusíte ,,byť zlá", nemusíte hrať milosrdné divadlo, keď nestrácate pôdu pod nohami... Tak sme si išli pokojne ľahnúť, bez oficiality a nejakých zbytočných slov. 

Ležím v posteli a rozmýšľam, že prežívať chvíle prítomnosti naplno je skutočne správne, osožné , lebo príde čas , keď nás staroba zradí...

Demencia je naozaj závažné ochorenie, nezvratné a odkázané na pomoc iných... Je to veru pre mňa ,,fuška", ale učím sa, učím sa čítať Omu aj z tej ,,druhej" strany. 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.

SVET

Rakúskym prezidentom bude holandský šľachtic z Ruska

Tiahnuce sa voľby vyhral Alexander Van der Bellen.


Už ste čítali?