Spoveď opatrovateľky.... vianočná Odysea

Autor: Angelika Horňáková | 23.12.2014 o 9:36 | Karma článku: 13,78 | Prečítané:  2361x

Vianoce sú sviatkom pokoja, lásky a šťastia... Tradície, ktoré sa delia z generácií na generáciu. Svet sa tvári,, vianočne" a prístupne. Tak akosi inak, otvorene a citlivejšie.. Aspoň na oko... ako sa patrí.  

Tohto roku trávim Vianoce v Rakúsku. Je mi smutno. Keby som tvrdila, že som silná, že som si zvykla, tak by to bola lož. Po stý krát. Už neoklamem ani samu seba. Je to však moja voľba, moje rozhodnutie. Mnoho vecí som pochopila, najmä o sebe a ceste, ktorou sa uberám. Každé nakopnutie, prekážka, všetko sa pre niečo deje, čo možno pochopím neskôr... 

Teraz chápem, čo má v živote skutočný zmysel a cenu. Kým som o to neprišla. O to, čo bolo pre mňa prirodzené, o rodinné puto a tradície... Ale ! To sú iba pekné slová . Dnes viem, čo chcem.

Som v Rakúsku a urobíme si s babuľou pekné Vianoce. Napiekla som koláčiky, dokonca so sebou priniesla môj ,,cestovateľský " vianočný stromček. Je veľmi praktický, zmestí sa do rúk a nosíme si ho z izby do izby. Babka má z neho radosť. Uvarím kapustnicu, upečiem rybku a urobím šalátik. Poteším babku večerou s jej blízkymi, aby sme sa napokon vrátili späť do nášho sveta a do toho zvláštneho zväzku - Opatrovateľ + Klient , zväzku, ktorý mi mnoho vzal, ale i dal. Určite nevynechám ani polnočnú omšu, ktorá mi tuto v Rakúsku prirástla tiež k srdcu. Veď nech som kdekoľvek, to božské si nosím so sebou, v srdci. No nie ?

Vyhla som sa predvianočným zhonom, nezmyselným nákupom a pohľadom na bitky o parkovacie miesta. Mám tu pokoj, ticho a vianočnú atmosféru .

Včera som mala taký citový sklz,prepadol ma smútok. Povedala som si : Ja hlupaňa, mohla som za seba zohnať záskok, dať sa vypísať a ostať doma s deťmi, mužom a mojím kráľovstvom. Zmocnilo sa ma pokušenie zutekať, hodiť to za hlavu. Vyriešiť to ako mnoho iných. Suverénne a bez okolkov. No dnes ráno ma prepadli výčitky. Čo by si tu babka počala ? Sme tu roky a kto vie lepšie, aký čaj ľúbi, kedy má chuť na prechádzku, kedy ju niečo bolí, no skrýva to, kedy potrebuje ticho, či naopak povzbudzujúci úsmev ? Ktorá šálka je jej Liebling, ktorá fotka ju vráti späť z bludiska dezorientácie, kedy ju karhať, chváliť, či žartom naťahovať ? Kto vie lepšie s babkou ŽIŤ ? Ja ... kým si to uvedomuje, kým ma potrebuje. Poznáme sa. Musím a chcem tu s ňou byť, aby som jej každé ráno pripomínala aký je deň a kam sa bude uberať. Mám predsa poslanie. Vzhliada na mňa ako dieťa na matku, pokorne a s úľavou. Žartovne tvrdím, že som na materskej dovolenke, mám veľké dieťa, o ktoré sa starám. Neuvedomuje si, že sú Vianoce, ani moje súkromné bolestné pocity. Pre ňu som jednoducho každým načatým dňom, obyčajným, v jej starých, vyjazdených koľajách, ktoré pozná...

Viete koľkokrát som už chcela odísť ? Nechať túto prácu ? Akosi som sa tu zašprajcovala... už nie kvôli peniazom, ale kvôli babke. Chcem ju dochovať a potom - Zbohom Rakúsko !

Som veľmi dôležitý človek, pre jedného dôležitého človeka. Sme malým kúskom tej skladačky ľudských vzťahov, ktoré nik neskúma, ktoré sú záhadou a niečím tým zázračným medzi nebom a zemou... To už nie sú iba silné slová  a filozofická úvaha, to je život. 

Sedím si teda v kuchyni, ďaleko od domova , v inej kultúrnej dimenzii. Z telky sa mi neprihovára Popoluška, či Mrázik, nestriehnem na moje deti pri krádeži saloniek, príjemne nestresujem... Pracujem srdcom . Dívam sa na starú ženu, ktorá sa usmieva a neustále vypytuje, prečo máme na stole vianočnú výzdobu. A ja jej dookola opakujem to isté . A ona sa zakaždým poteší. Opakujem jej, že s diaľkovačom od televízora sa nikam nedovolá , že toto je jej dom a nie je na návšteve, opakujem jej svoje meno a to, že nie som jej dcéra... Opakujem jej, že je december a nie jar i napriek tomu, že zlatý dážď rozkvitol, že to čudo, čo jej škrtí ruku je tlakomer, že tá kopa liekov, ktoré musí prehltnúť, nie je pre nás obe, ale iba pre ňu...a tá hnusná, obrovská ružová tabletka, tú prehltne iba s jablkovou šťavou... že susedka má už roky neustále brechajúceho psa, že jej manžel je dávno po smrti, že ten strašný tras rúk je Parkinson a preto jej často požičiavam tú svoju a ona musí piť pomaly, aby si nepopálila ústa... lebo má rada horúci čaj, bez cukru, s vôňou škorice.... Opakujem a ona mi ďakuje... Požičiavam jej svoje oči, ruky, uši i nohy a všetko o čo sa môže oprieť... je to moja práca i čosi navyše.

Dnes vie, že sa niečo deje, že niečo prichádza...dali sme si punč a večer som jej prisľúbila pohár piva. Miluje pivo a ten pocit, že môže.... 

Vianoce s rodinou budeme sláviť po mojom príchode domov, koncom decembra. Nie je dôležitý dátum, ale to naplnenie. Veľmi sa tešíme, všetci.

Krásne a pokojné Vianoce.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.

SVET

Rakúskym prezidentom bude holandský šľachtic z Ruska

Tiahnuce sa voľby vyhral Alexander Van der Bellen.


Už ste čítali?