Pre pierka v prievane...

Autor: Angelika Horňáková | 30.11.2014 o 15:37 | Karma článku: 6,99 | Prečítané:  803x

Som maličkosť... a nemám ešte otázky, tobôž odpovede. Ona to ešte netuší. Som v nej a začínam žiť, aspoň si to myslím. Počujem jej hlas a tá trúbka, čo ručí je dych. Jej dych. Je tu tma a teplo a čosi sa vo mne pohne. Mám strach, lebo to nepoznám. Začalo to vydávať zvuk, prvý, ktorý vychádza zo mňa...moje srdce.

Neviem, prečo som tu a ako som sa tu dostal, ale je mi fajn.

Bojím sa tmy a čosi hľadám. Tak sa pomrvím a pohojdám na tom smiešnom koláčiku.

- Halóóóó ! Počuješ ma ? zatrepocem sebou.

Cítim, že ma šteklia konáriky. Sú smiešne, no patria ku mne. Som azda strom? 

Hlas mi povie :- To sú tvoje ruky a nohy. Si človek.-

Sú smiešne. Asi ma počula, cítila...lebo odrazu sa všetko roztancovalo a okolitý inventár sa triasol, vydával dávivé zvuky a vyprázdnil priestor. Čudné, cudzie veci tak zmizli odkiaľ prišli a ja cítim chvenie.

- Nemám aj ja odísť ?- pýtam sa.

- Ty nie si cudzí... - šepká Hlas

Uspáva ma to. Zemetrasenia ma často zobúdzajú.

Asi som kliešť, lebo rastiem zo dňa na deň, prisatý o tú čudnú vec, ktorá ma výdatne kŕmi. Má zvláštnu chuť. 

Posledné dni mi nechutia, sú slané a pália. Hlas, ktorý je tu so mnou od počiatku mi povedal, že sú to slzy. Často hovorí za mňa.

Neviem, čo sú slzy, ale mne teda nechutia. A ja som taký hladný. A tak rýchlo rastiem. 

Jej srdce sa často rozpráva s mojím. Je veľké a mení náladu. To moje sa za ním náhli splašene, až sa bojím, že mi vypadne, cinkne a kamsi sa odkotúľa... Nikto by ho nepočul.

Hlas ma upokojuje a rozpráva o veciach, ktoré vraj prídu...

Je mi tu dobre a von sa mi zatiaľ nechce. Kam by som chodil ? Moje nohy sú ako mušie krídla, zatrepocem nimi a ten prievan cítim iba ja.

Je taká veľká... Je všetko, čo mám. Ľúbim ju... - to mi hovorí Hlas, lebo ja neviem ešte ľúbiť. To ma vraj naučí ona ...

- A ona to vie ? - pýtam sa. Hlas stíchol. - A kto ju to učil ? -

Už mám veľa otázok a nič na práci. Tak sa pýtam.

- Ona bola ako ty... -povedal Hlas

- A kto som ja ? Kto je ona ? - 

Ona je... Hlas, akoby sa zasekol - ... je tvoja šanca...-

Hmmm.. Nič som nepochopil.

Páči sa mi rásť. Je to príjemný pocit a dostatok miesta, určeného pre mňa...

Zemetrasenia ustáli. Počujem jej hlas. Upokojuje ma. Počujem jej svet a všetky zvuky, ktoré narážajú o teplú stenu. Tu som v bezpečí.

Ešte sa trochu bojím. Bojím sa toho jej nepokoja, mlčania. Už vie, že som. Cítime to obaja.

Bude ma chcieť ? Prečo mlčí? Tak veľmi ju potrebujem. Asi sa na mňa hnevá... Chcela ma vyhnať tými búrkami v žalúdku ?

Vie, že patríme k sebe ? Cítim sa osamelo. Mrzuto a prestáva mi chutiť.

Neviem prečo túžim, aby sa mi prihovorila, aby ma pomenovala, pohladila...

Chcem byť akceptovaný ... Som nespokojný a kričím. Prosím ! 

Nepočuje ma... Chcem jej povedať, že nie som votrelec, ani choroba o ktorých mi jej telo rozprávalo. Chcem jej povedať, že som dar, nie trest...

Hlas stíchol a mňa premáha chlad. Tikotám v samote a premýšľam, či vie, čo nás dvoch čaká...či vie, že budem jej svetom, keď ma po prvý krát uvidí ?

Hlas mi povedal o tom, čo príde ak mi ona dá šancu.

 

- Čo to vravíš ??? - jej hlas je cudzí a vzdialený. Chce prekričať vnútro, ktoré sa so mnou už skamarátilo.

Chcem tak veľa... plakať, smiať sa, rozprávať, chodiť...tam vonku, spolu s ňou. Chcem žiť !!! Inak by som tu predsa nebol...

Je mi zima. Ten pocit sa mi nepáči.

Stíchla... bojím sa, že ma opustila.

Odrazu sa čosi stalo. Cítim bolesť. Príšera s obrovskou papuľou sa do mňa zahryzne. Trhá mnou... Držím sa. a kričím, volám... kým vládzem.. Som silný... musím byť...

 

SVETLO

Nemocničná izba.

Precitám a znova si lahodím v pokoji. Vôkol mňa je svet. Vonkajší svet. Kolotoč života ma točí a mne je zas krásne...

Hlas znovu ožil a smeje sa. Krúti ma okolo kvetín v obrazoch... Poletujem si v prievane, ľahko ako myšlienka. Nemám už strach, necítim bolesť. Som pierko...

Z tej výšky vidím posteľ a v nej človeka. Padnem mu na plece a skĺznem do lona... Je to ona. Poznal som to. Jej vôňu a hlas. Plače...

- Bože, čo som to urobila... -

Nerozumiem tým slovám a Hlas netlmočí ... Asi preto, že som iba pierkom.

Ale... bolia ma, lebo bolia ju. Schúlim sa k nej, no nemám tie smiešne ruky, ktorými by som sa na nej udržal, objal ju...

Vtom sa otvoria dvere a mňa ten prúd lákavého vetríka vymrští z jej náručia. Už po druhý krát. A naposledy...

Idem za Hlasom, ktorý ma k sebe volá... No skôr než sa rozplyniem vo svetle obločníc , túžim vidieť jej tvár. Naposledy.

Je krásna, najkrajšia na svete je mamina tvár...A stačilo tak málo... len šancu.

 

Som maličkosť... a nemám už otázky.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.

SVET

Rakúskym prezidentom bude holandský šľachtic z Ruska

Tiahnuce sa voľby vyhral Alexander Van der Bellen.


Už ste čítali?