Spoveď opatrovateľky..... cesta okolo sveta

Autor: Angelika Horňáková | 27.11.2014 o 8:06 | Karma článku: 11,90 | Prečítané:  2177x

 Vždy som chcela cestovať. Spoznávať iné kraje, kultúry a pamiatky. Naivne som si myslela, že môj čas nadíde a keď sa totalitný košiar konečne otvoril svetu, čakalo ma sklamanie. Alebo  je to inak a iba som sa na tej ceste zasekla... Kdesi som čítala o dobrodruhoch, ktorí absolvovali cesty okolo sveta. Istý Kanaďan Jean Béliveau podnikol takúto cestu peši. Trvala mu 11 rokov a v nohách mal 71 560 km. Vraj zničil počas cesty 53 párov topánok a  navštívil 64 štátov. Iný dobrodruh Brit Vin Cox podnikol cestu okolo sveta na bicykli. Trvala 176 dní a prešiel 29 245 km. Všetci títo ľudia, či už na nohách a kolesách videli svet a naplnili sa poznaním...

Nečudujem sa, že riešim i také veci. Mám s cestovateľmi mnoho spoločného. Cestu okolo sveta som teoreticky prešla za štyri a pol roka. To činí 76 800 km. No chyba nastala kdesi v programe, zlyhal ľudský faktor, lebo som navštívila iba dve krajiny, opakovane. V tomto ohľade si dovolím cynicky podotknúť, že vediem. Žiadne poznanie, duchaplné zážitky, zato adrenalínu som si užila na rozdávanie.

Už takmer päť rokov cestujem dvakrát za mesiac do Rakúska za prácou. Od Prešova po Linz je to so zachádzkami okolo 800 km. Za mesiac teda 1600 km. Tu si mnohí povedia: No kto už dnes toto rieši ? Predsa opatrovateľka. Treba občas uvažovať aj pragmaticky a dívať sa na nepodarené dni ako vedecký experiment. Dni sú v Rakúsku veľmi dlhé a rutina spolu s obmedzenými možnosťami pohybu vás núti premýšľať i nad takýmito hovädinami. Svet sa skladá z čísel a každý z nás miluje plusy, naopak mínusy počítame neradi a obviňujeme z nich druhých. 

Cestovanie mi spôsobuje azda najväčší stres v tejto práci. Moje túžby precestovať svet sa scvrkli ako zle vypraté ponožky a tlačia ma s výstrahou kŕčových žíl. Po lopate, ma teší fakt, že sa prepravím z bodu A do bodu B a to bez ujmy na zdraví i na duši ( aj keď v tom druhom prípade mám určité pochybnosti).

Na prácu opatrovateľky som si časom zvykla, i na tie odchody, príchody, absencie istoty. No na cestovanie - nie. Zakaždým je to na pár prosebných modlitieb k anjelom strážnym. Tí moji musia mať zhora zrejme príplatky, lebo robia nadčasy a krúžia nado mnou v nepretržitej prevádzke.

Dopravná spoločnosť, po novom TAXI - preprava vás vyzdvihne rovno pred domom. Poviete si - komfort.

Sadám do vozidla, vybavená balíčkom prvej pomoci ako ostrieľaná dobrodružka, vankúšik, deka, Kinedryl, MP3, sáčky a kopec stokrát opakovaných vtipov pre kriesenie vodiča.

Vždy mi závideli moje dlhé nohy. Sebavedome som si ich pochvaľovala, kým nevyšla pravda o ich nevýhode na svetlo Božie.

Šesť- miestne vozidlo sa zdá priestranné, krásne, s takou príjemnou prázdnotou, vo vnútri osvieženou pravidelne dýchajúcou klímou. Aj môj veľký kufor sa stratí v jeho útrobách a moje nohy sa môžu ešte ,,šikmiť" do strán. Vždy nastupujem totiž medzi prvými. Snažím sa pred cestou nepiť a nejesť, aby som oklamala močový mechúr. Ten to má, ale na háku a už po hodine ma tlačí, aby mi dokázal svoju nezávislosť. Moje dlhé nohy sa nástupmi ďalších pasažierov postupne scvrkávajú, až zaujmú nekompromisný pravý uhol, ktorý tlačí na kostrč. Tá akoby sa zakaždým prebudila a demonštrovala pocitom rastúceho chvosta.

Cesta trvá zhruba desať až dvanásť hodín, podľa dopravnej situácie i schumacherskej jazdy vodiča. Ak ste extrémista, sadnete si vedľa šoféra. Toto VIP sedenie vám zaručí vyššie poznanie sebareflexie. Ak ešte len idete do Rakúska máte záruku, že váš šofér je čerstvý a chrumká prítomnosť profesionalitou. Aktivitu vodiča zrejme cíti aj vozidlo, ktoré ,,reže" zátačky, zachádzky, obchádzky, zápchy a serpentíny, dravo, podobajúc sa na psa, pred ktorým ktosi ťahá obrastenú kosť na šnúre. V tomto prípade sa prispôsobujú okolnosti vodičovi a merači rýchlostí, či iných priestupkov by si zgustli.

Mnohokrát sa cesta predĺži vinou neschopného dispečera, ktorý asi rád hráva piškvorky. Nezmyselné zachádzky, blúdivé cesty od regióna k regiónu riadne otrasú vašou i vodičovou trpezlivosťou. Po pár hodinách už dýchate nedýchateľný vzduch, dúfajúc v absenciu obeda zo strukovín u spolucestujúcich. No, čo si dá brucho roztrhnúť ?Taký prd by mala byť intímna záležitosť so skrytou identitou. Zvuk sa síce stratí, ale smrad ten nezapriete a bleskovo zamorí vzduchovú bublinu vozidla, ktorá mieša rôzne nepríjemné pachy... Po zhruba dvesto kilometroch prichádza prvá prestávka. zastavuje sa na benzínke a vy si vydýchnete, odľahčíte telo od všetkého, čo sa pýta von. Kúpiť rýchlu kávu, predraženú sladkosť, cigarety, či núkajúce sa biblie zábavy - krížovky. Na protest vkusu si šupnete i bulvár, nech sa zabavíte na hviezdnych manieroch. Ešte ubolená si sadám na svoje miesto, vytlačím osobný priestor a pokračujeme, zakonzervovaná medzi ostatným osadenstvom.

Rutina náhliacej sa krajinnej scenérie ma už časom len uspáva, čo býva výhodou. Ak to prebijem Kinedrylom v správnej otupujúcej dávke, vnímam cestu z polospánku. Bolí ma celý človek a stŕpnutý mám aj hlas. V ušiach sa striedaním nadmorských výšok usadí útlm, šum a ozvena čudných zvukov. Nos prejedený suchou klimatizáciou upcháva normálne dýchanie a dodáva hlasu kačací tón.

Keď dorazíme do Bratislavy som dolámaná. Mnohokrát som z vozidla vypadla, ako zabudnutá handra z pračky. To mi jednoducho vypovedali nohy a tak vlastenecky pobozkali kolenami rodnú zem. Na benzínke v hlavnom meste sa vodiči venujú mágii. Čachre- machre, výmeny, ako obchodníci s bielym mäsom. Popravde si takto pomáhajú a upratujú v nezmyselne poskladaných jazdách. Ešteže aspoň títo chlapi majú zdravé sedliacke rozumy...

Potom, smer - Rakúsko. Poznám okolie veľmi striedmo.Prvé roky som sa snažila odtrhnúť si aspoň kúsok z rýchlo plynúceho obrazu krajiny. No so stiahnutým žalúdkom a spomalenými zmyslami nestačíte na utekajúce stromy, budovy a iné ozdoby ciest...Opakovane. Idete predsa do práce a nie na výlet, tak pekne držte svoje vášne na uzde. Totálne vyčerpaná, dorazím do cieľa, aby štafetu prevzala moja striedačka. Vymení môj zadok za svoj, aby doplnila číslom počet sedadiel...

Spiatočná cesta máva vyššiu formu adrenalínu. Menia sa striedačky, no šofér ostáva. Má za sebou skoro dvadsať hodín nepretržitej jazdy a kopec nových, domovachtivých osôb, ktoré chcú byť ,čo najrýchlejšie doma. Tá najvýrečnejšia má zodpovednú funkciu - baviť vodiča. A tak melie a melie a vodič klipká a klipká očami, hlavou, každý podľa seba.

Veď aj auto je len človek. Tu to platí dvojnásobne. Akosi sa mu zhorší zrak, dravosť a v nádrži pribudne bezkoféinové palivo, stojace za prd. Pláva často na ceste, trasie sa, fučí od preťaženia, pridá, brzdí... nuž noha je noha. Naučila som sa po čase tváriť sa spiaco. Trochu si poklebetíme v aute, aby sme oklamali strach, vyčerpané, no natešené z prísľubu domova... Obavy sú opodstatnené a každá smrť na cestách je hlúpa a zbytočná. Najmä ak už toľko opatrovateľov zahynulo pri nehodách. Domov vás očakáva živú a zdravú.

Opatrovatelia sú rôzni aj šoféri i autá, situácie i Murphyho zákony. Dokonca aj možnosti voľby. Väčšinou musia ženy cestovať s dopravcom, ktorý je ,,spolčený" s ich agentúrami. Prehltnúť a porúčať sa. 

Takto cestujem už roky. Prvé tri boli spoznávacie. No okrem poznania nechuti cestovať žiadne iné, hodné uznania neprišlo. Šoférov sa vystriedalo toľko, že sa mi miešali, ako karty. Našťastie sa mi doteraz neušiel Čierny Peter. Až posledné roky prišla mierna úľava. Poznám vodiča i osádku. Sme jedna a vždy tá istá ,, cestovateľská rodina". Adoptujeme si tie chvíle a staráme sa o seba. Sme dobrí známi z vozidla. Inak o sebe nevieme nič. Nezastavíme sa niekde v hoteli, či na pláži, aby sme pokračovali vo vymyslenom dovolenkovom ošiali, ktorý by mal prísť. Rozpŕchneme sa po Rakúsku a pracujeme. Len vodič si neustále rozmotáva nové príbehy.

Precestovala som krížom- krážom Slovensko i Rakúsko. Bohužiaľ, nie za účelom poznávania, či ukojenia cestovateľskej vášne, lež kvôli práci.

Mnoho chuti na cestovanie mi v čase môjho voľna neostalo. Chronická únava so sedenia vo vozidle, či mihotania sa obzoru za sklom ma nakazili nevôľou. Som rada, že sedím doma na zadku. Občas sa premôžem a podniknem nejakú dovolenku s blízkymi, no poväčšine sú pre mňa krížovými cestami. Ešte tak nasadnúť do lietadla a nechať sa unášať , skrátiť si cestu o pozemské teriganie, nuž to hej.

Dnes teda môžeme cestovať, kam len chceme. Tak cestujeme za prácou. Matematicky sa spočíta ako cesta okolo sveta... Mnohí tak cestujú do krajín EÚ a majú na konte omnoho viac kilometrov ako ja, čo sa tu ,,vychvaľujem". 

Občas si predstavím tie čísla v obrazoch krajín, ktoré som mohla navštíviť, vidieť a patrične ochutnať. Držím však cestovateľskú diétu a tak len vstrebávam nevyhnutné bez pôžitku a chuti. Je to škoda. Dúfam, že dvere do sveta ostanú ešte dlho otvorené a raz, keď nadíde chvíľa absencie poznávania , zahodím pracovný kufor, kúpim si len tuctový batoh  a vyberiem sa zodrať tých 53 párov topánok...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.


Už ste čítali?