Spoveď opatrovateľky....... cesta obsypaná kvetmi.

Autor: Angelika Horňáková | 6.11.2014 o 16:09 | Karma článku: 12,09 | Prečítané:  1624x

Deti. Naša radosť, krása, čistota a príval energie. My, čo opatrujeme starých ľudí, strácame energiu každým dňom. Je to tak. Tí naši starkí za to nemôžu, ale je pravdou, že vstrebávajú z vás tú pozitivitu a energiu a ani si to neuvedomujú. Preto ten pocit vyčerpanosti, vyhorenosti... Žijete život starého človeka, síce v pokoji, ale i v akomsi dlhom a smutnom čakaní... To ma vyčerpáva najviac, pretože som ešte stále vo veku, kedy ma život fascinuje, kedy potrebujem spoločnosť, potrebujem ešte radosť. Ubíja ma ten čas, keď sedím s človekom, ktorý má už všetko to ,,živé" a ,,bláznivé" za sebou a už sa nachádza len v akomsi vegetačnom období, vyžadujúcom pokoj, ticho a pochopenie. Je to ťažké. Máte pocit, že o niečo prichádzate, pocit, že ste strašne starý a unavený, lepí sa na vás apatia...I jeseň býva smutná, dni sú akési pochmúrnejšie, hmly a sychravosť sa čoraz častejšie usádzajú nielen v okolí, ale i v dušiach. Dlhé dni v Rakúsku sa mi ešte viac predĺžia a ja cítim nesmiernu únavu, nevôľu a smútok je čoraz intenzívnejší...To je daň za túto prácu, jej dôsledky strateného času. Je to obrovský tlak na psychiku človeka, ktorý si nezaslúži byť zatvorený celý deň a hodiny pri jednom človeku ... Nuž 24- hodinová služba je zaťažkávajúcou skúškou i pre tie najsilnejšie charaktery...

Dnes som vstala zavčasu, aby som stihla zájsť pre lieky, kým babka ešte spí. Okrem toho, ako sa mi blíži koniec turnusu, pociťujem potrebu čerstvého vzduchu, rozhýbať kosti a zhlboka sa nadýchnuť. Nemyslieť nachvíľu na babkine bolesti, jej tlak, jej nechuť...Nerozoberať jej zhoršujúci sa stav, nepripúšťať si pocity : Už ďalej nemôžem ! Potrebujem vidieť ľudí, kochať sa životom...Aspoň na chvíľu...

Pripravila som si zoznam liekov, zamknem dom a potichu sa vytratím do rannej hmly. Pohrúžená do apatie, sebaľútosti a rátania zvyšných dní mojej služby si takto kráčam dole tichou ulicou, keď ma prekvapil spev. Anjelsky krásny hlások sa niesol pomedzi domy a v nesúlade s pochmúrnym počasím rozjasňoval pocity.

Odkiaľsi z bočnej uličky vyletel motýlik, malé dievčatko. Na chrbáte sa jej hompáľala obrovská, školská taška. Bola príliš malinkatá na tú záťaž, no predsa si skackala, hopkala predo mnou ako opička na gumičke. Jej spev bol chytľavý a nútil ma usmievať sa. Nachvíľu zastala, s ťažkým povzdychom si odložila tašku a chvíľu v nej lovila. Keď našla, čo hľadala znovu si tú tašku povesila na chrbátik. Spokojne si rozbalila desiatu a chvatne do nej zahryzla.

Môj krok sa automaticky spomalil. Držala som ten obraz pred sebou, čo najdlhšie. Vyliezla na každý plot, odtrhla každučký, dosiahnuteľný list, či vysušený kvet a zaujímalo ju úplne všetučko, na pre mňa smutnej a obyčajnej ulici. 

Odrazu zastala, zohla sa k múriku, ktorý plotil akýsi dom a čosi tam čarovala. Radostne vyskočila, znova si spievala a hryzúc dobrotu skackala ďalej.

Zvedavo som podišla k múriku a uvidela červenou kriedou nakreslený kvet, malú margarétku, vylepšenú detskou rukou. Usmiala som sa. Takto si kreslila tie kvietky počas cesty, tu na plote, tu na chodník, tam na smetnú debnu... Rozprestierala tak predo mnou koberec červených margarétok. Každá bola iná, jedinečná. a každá ma hriala pri srdci.

Prišli sme na križovatku. Ona zastala, prestala si spievať a trošku zmätene sa obzerala navôkol. Okoloidúce autá zastali a čakali na jej prechod. Podišla som k nej a ona ma akosi automaticky chytila za ruku, aby sme spoločne prešli na druhú stranu. Tam na mňa pozrela, skúmavo a s úsmevom sa opýtala : - Toto je Michaelbergstrasse ? -

- Áno... - odpoviem.

Vytrhne si ruku a maľuje margarétku na vysoký múr cintorína.

- Dnes idem po prvý krát sama do školy. - povie mi, hoci sa na nič nepýtam. Papuľku má červenú, rovnako ako ruky. - Tak si značím cestu... rozumiete ??? - Tak takému argumentu musíte len súhlasne prikývnuť.

- Keď pôjdem domov, nezablúdim... -  vypla sa hrdo ako kohútik a ja som dostala chuť objať ju i celý svet. Zrejme usúdila, že mi to stále nedošlo, rovnako ako všetkým zvláštne zamysleným dospelákom. Detská nemčina je lahodná, podobá sa na všetky detské jazyky.... - Keď pôjdem zo školy, tak touto cestou, kde sú červené margarétky... - usmiala sa širokým úsmevom, ktorý odhalil chýbajúci predný zúbok.

- Školu mám tam ...! - ukazuje tou červenou kriedou - za cintorínom... 

- Odprevadím ťa - vravím jej - na cintoríne by si ale nemala kresliť. -

Ona na mňa pozrie, ako na niekoho, koho práve prebudili zo spánku. 

- Ó..mein Gott ... však to viem !!! - a prevrátila očká , vystrúhajúc grimasu, hodnú pusiniek.

Bola na zjedenie. - Na cintoríne predsa kvety sú....aha !!! - a než som sa nazdala, skackala uličkou pomedzi hroby a znovu si spievala. Akoby na to pietne miesto zablúdil vtáčik a vy ste mali pocit, že všetko ožíva....dýcha... 

Nachvíľu sa mi vytratila, akoby to bol len prízrak, aby sa zase zjavila, držiac v ruke pár kvietkov.

- To je pre učiteľku - potiahla soplík a pozrela pyšne. Než som sa nazdala, odtrhla mi z jednej chryzantény a podala. Len tak. Vôbec mi nevadilo, že ich má pravdepodobne z cintorína...

Deti sú úžasné, spontánne a ich radosť nákazlivá. Nech ste kdekoľvek na svete, detský smiech vám dodá vždy toľko radosti, entuziazmu, sú jednoduché rovnaké... Tak aj pochmúrny deň vás zasype kvetmi... 

Akosi sme si porozumeli aj bez nemčiny... Som predsa matka. V súčastnosti žijem v extréme, medzi starobou a detstvom. Až keď sa ocitnete v podobnej situácii, trávite väčšinu dní so starým človekom, strácate kontakt s niečím, čo je pre vás rovnako dôležité...Moje deti sú už veľké a dávno som zabudla, aké úžasné boli, kým spoznávali tento svet...Aké nevinné, čisté a krásne... oni čakajú na život a začiatok, my s našimi pacientmi na koniec... Naši starkí nás oberajú o energiu, nie zámerne, akosi prirodzene, pudovo a deti nám naopak tú nevyčerpateľnú energiu dávajú na každom kroku... Toto mi chýba, ten kontakt so životom... Akoby mi odbíjali biologické hodiny, aj keď mám už to mamičkovské úspešne za sebou... už sa teším na tie babičkovské a poriadne si to užijem ! 

Uznajte, taký nápad s kvietkami... detská fantázia je nekonečná...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.


Už ste čítali?