Rozosmiato

Autor: Angelika Horňáková | 3.11.2014 o 17:16 | Karma článku: 6,73 | Prečítané:  719x

Vždy som sa smiala a rada. Hádam preto som nepotrebovala chémiu na stimulovanie dobrej nálady, odbúravanie stresu. Možno bol na vine môj optimizmus, zdedený po praslici. Ako zázrakom som dokázala i v tej najčiernejšej tme prácne vyhrabať svetlo. Bolo to ľahké a prirodzené. Múdre výroky o liečivých účinkoch úsmevov som si overovala i počas horších dní. Ako dieťa som s úsmevom vstávala i zaspávala. Medzi deťmi sa smiech šíril obdobne ako vírus, bol chytľavý a šteklivý, prskajúci, híkajúci, slzavý, uvolňujúci... Popudy k smiechu neboli ani náročné, ani drahé. Stačila spontánna radosť, prekvapenie a potom výbuch. Maličkosti vstrebali i plienky, neskôr soplíky a jamky na lícach... Detský smiech by sa mal konzervovať a neskôr podávať ako vitamínová kúra, nedá sa ničím nahradiť.

Aj puberta mala svoje dni smiechot. Často im predchádzali adrenalínové stimuly, a my dievčatá sme sa začali chichotať, tak ,,po dámsky" si schovávali úsmev do dlaní.  Ten nahý už dozrel i farebne a dodával lícam rumence.

Veľa vecí mi pripadalo k smiechu. Asi som bola dostatočne ,,vyšťastnená". Dokázala ma rozosmiať i totálna blbosť až do takej miery, že som nevedela prestať. No stále to bol smiech, žiadny ironický výsmech, škodoradosť, sarkastický úškľab. A potom sa čosi stalo.

Dnes sa málo usmievam. Našťastie som jedno ráno spadla z postele, len tak na hlavu. Otriasol mnou smiech. Asi mi čosi zahrkotalo v ,,gebuli".

- Joj mami... nepoznáš srandu ? - karhá ma dcéra.

Postavím sa pred zrkadlo a snažím sa usmiať. Stále mi úsmev pristane, len je akýsi iný, vážny, trpkejší, menej čarovný. V kútiku úst čakajú vrásky, ktoré od nudy píšu ústam hádanky.

- Mám sa prečo smiať ? - kladiem si kopu filozofických otázok, na ktoré niet presných odpovedí. Prečo chcem všetko vedieť ? Nestačí poznať seba? 

Zasmejem sa na dobrom vtipe, na škodoradostnej predstave, nad hlúposťou a žalostne sama nad sebou. Je mi smutno, už tak chronicky, tak si vygooglim zábavu. Takú lacnú a chvíľkovú, kde cudzí ľudia robia zo seba zábavných magorov a my im tlieskame hornou i dolnou perou, zdieľame trápnosti a takto zbehlí sa ovenčíme titulom - Mám zmysel pre humor.

Kedysi dávno sme mali psa, ktorý sa vedel usmievať. Naozaj.Veril tomu každý, kto ho poznal. Škeril tú svoju papuľku a každý ho miloval. Asi ako starší milovali Burianov smiech - ušná infúzia smiechu.

Sme múdri o skúsenosti, o tisícky prečítaných kníh, o spomienky, o pády a vzlety. Sme múdrejší o sebakontrolu, v etických princípoch. Dozreli sme na ľudí, ktorí sa dokážu smiať z nejakej príčiny. Len tak sa predsa smejú blázni. 

Peniaze, kariéra, večná honba za všetkým, čo môžeme skonzumovať nás núti brať všetko vážne.

Kto by sa už zasmial nad účtami, nad starosťami, nad biednou prácou, dusivou existenciou, či prelietavými politikmi? To je predsa skôr na zaplakanie. No nie je už toho plaču dosť ? Tobôž, keď sa niektorí dokážu smiať do tváre? 

Spomenula som si na toho psa. Je pár vlastností, darov, ktoré človeka odlišujú od pudovo konajúcich zvierat. Zmyselnosť, láska, smiech, slzy, nenávisť... a mohla by som pokračovať. No to by bola nuda.

Dnes si pozrieme komédie, filmy, pôjdeme do kina, divadla, aby sme sa zabavili. Ale takejto nadopovanej závislosti už máme dosť. Zapnem si správy a smiech ma prejde , internet, svet, postoje. Negativita je burina a tá sa šíri rýchlejšie ako echo dobrých správ. Keď je zle mne, je dobré vedieť, že niekomu býva ešte horšie.

Zaťala som sa teda ako mulica. Vyhrabala zo šuplíka spomienok tie, ktoré stále pošteklia a vykúzlia prirodzený úsmev. Praobyčajné veci.

Ešte stále je prečo sa usmievať. Pre maličkosti. Naposledy som sa usmievala po dočítaní Chatrče. Tak dlho som na tú knihu nemala čas, stačili mi chýry o nej a pitva rôznych kritikov. Zanevrela som na svoj úsudok, potreby a na novoty, lebo ich všetky opľuje bulvár - tá škodoradostná žalobaba bez svedomia a morálky. Nuž a spontánny smiech bol, čuduj sa svete, vonku ! Poviete si, čo také povzbudzujúce a chytľavé môže rozveseliť ? Možno cenná úvaha. Dnes je všetko príliš prešpekulované, i obyčajný humor a sranda. 

Naposledy som sa zasmiala sama na sebe, v Rakúsku na pošte. Dožadovala som sa lízania obálky. Dnes sa už neolizujú, sú samolepiace, takže sa o to ani nepokúšajte ! Budete na smiech ! 

Nakoniec sa ešte vrátim k spomínanej knihe Chatrč. Našla som v nej odpovede, rozum a vyslobodenie z korzetu vážnosti, vyslobodenie z nezmyselných pravidiel. Až pri jej čítaní som pochopila vieru a každé slovo povzbudzovalo, nie karhalo. Biblia je zákon a CHATRČ príručka i návod v jednom. No neusmievajte sa...

Z niektorých vecí mám znovu radosť i dnes. Len tak. Dúfam, že si nebudem príliš často klásť otázku, kedy som sa naposledy zasmiala. Slobodne, šťavnato, prirodzene - bez konvenčných úmyslov.

Úsmev vám všetkým pristane, nerobte si preto zbytočné vrásky. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.


Už ste čítali?