Spoveď opatrovateľky..... dotyk smrti.

Autor: Angelika Horňáková | 30.10.2014 o 19:28 | (upravené 30.10.2014 o 19:40) Karma článku: 11,83 | Prečítané:  2026x

Smrť je prirodzenou súčasťou života... Nuž ľahko sa o nej hovorí, kým je ďaleko a loví v cudzom revíri. Smrť desí a stavia do pozoru našu odvahu, činí škrt bez návratky. Viera v posmrtné nám dáva nádej, akýsi neviditeľný korzet, ktorý drží na uzde svedomie a učí nás pokániu. Vieme, že raz príde, možno nečakane, no pre všetkých spravodlivo. Vidina konca nás núti žiť akosi rýchlejšie, aj keď je čas relatívny pojem. Skutočne žiť sa dá i krátku chvíľu, život nepotrebuje dlhý čas, ktorý premárnime zbytočnosťami. Denne nás smrť sprevádza životom, otriasa našim vedomím a núti premýšľať. Asi každý z nás niekoho v živote stratil a to prázdne miesto už nič nezaplní. Nik nie je na ňu pripravený, nemáme to v repertoári zmierenia sa so zákonmi prírody. Ľudstvo je predsa rebel... Večne dúfame a večne prehrávame. To je život, ktorý je jednoduchý vo svojich pravidlách a má nezvratný koniec...

Pochovala som starých rodičov, dobrého kamaráta, príbuzných a mnoho známych, ktorí sa možno len blysli v mojom živote, no zanechali vzácnu spomienku. No ani pri jednom z nich som nestála tak blízko, aby som cítila to, čo ma stretlo až pri práci opatrovateľky.

Inak som dosť zbabelá voči smrti a každú tragédiu skonu človeka prežívam intenzívne. Nemám v obľube horory a krvavé akčné filmy, v ktorých sa zabíjanie stáva adrenalínovou zábavou. Je to nechutný spôsob zábavy a málo rešpektu k životu. Akosi sa mi do povahy zavŕtal pocit zodpovednosti a úcty k ľudskému životu, empatia k chorým, bojujúcim so smrteľnou chorobou, k tým, ktorí sa nevzdávajú a dali by čokoľvek za každý nový deň. Len nádych a výdych. Svetlo a tmu. Všetko krásne v tlkotajúcej symbióze...

Akosi som nerátala s tým, že opatrovateľka sa stretáva so smrťou častejšie. Klamala som samu seba, že som dostatočne ,, oťukaná" a pripravená na profesionalitu. Nedošlo mi, že opatrujete na dobu určitú, do času, kým váš pacient neumrie. Teda, ak vydržíte v jednej rodine.

Bola nedeľa a marec dýchal závanom blížiacej sa jari. Tak ako vždy som sa túlala po mestečku a užívala si svojich dvoch  hodín voľna. V susedstve bývala pani Margarétka, ktorú opatrovali moji slovenskí kolegovia. Už dlhé roky. Poznala som aj ich, pomáhali sme si, často som chodievala babku strihať, česať ju. Bola to veľká dáma, útla žienka, ktorá si v živote toho vytrpela. No predovšetkým bola dobrým človekom a to sa vašim cenným spomienkam ráta. Bohužiaľ sa jej stav zhoršoval a raz mesačne ju museli hospitalizovať v nemocnici kvôli problémom s krvácaním. Už dvadsať rokov bojovala s touto svojou kalváriou. Pustila sa jej krv z nosa a nebyť záchranky, vykrvácala by. Absolvovala niekoľko operácií, no nepomáhalo nič. Moji kolegovia sa o ňu príkladne starali. Chodievali za ňou do nemocnice a po návrate ju znova trpezlivo vracali do života. Bola oslabená, unavená a strácala sa zo dňa na deň. Je pravdou, že bez jej bojovnosti, by to nezvládli. Obdivuhodná žena. Tak veľmi chcela žiť.

Vracala som sa domov vždy jednou trasou, no v ten deň ma čosi ťahalo vziať to opačnou ulicou. Ako som sa približovala k nášmu domu, počula som krik a vravu. Tichá ulica sa stala neprirodzene hlučnou. Čosi sa stalo ! Pridala som do kroku s obavami, či nebodaj s mojou babkou. Vtedy som zbadala hlúčik ľudí a moju kolegyňu. Evidentne bola v šoku a len čo ma zbadala vrhla sa na mňa ako na záchranné koleso. Trhala mnou a nesúvisle mrmlala. Čakala na záchranku. Snažila som sa ju upokojiť, hoci mi srdce búšilo ako divé.

- Margarétka umiera... dusí sa zasa krvou.. volala som im..už tu mali byť ... bože, čo robiť ? 

Neváhala som a bleskovo vbehla do domu. Vnímala som len lamentujúcu susedu a kolegyňu, ktorá to evidentne nezvládala. Myslela som, že to bude rutina, že je to iba obvyklé krvácanie. No len, čo som vošla do jej spálne ostala som stáť ako prikovaná. Margarétka chrčala na posteli, dýchala nepravidelne a bola celá od krvi... Tá bezmocnosť ktorá ma obklopila, ten strach a zúfalstvo. Chcela som ujsť, no nohy ma neposlúchali, cítila som svoj vlastný strach v celom tele. To celé trvalo pár minút, snažili sme sa s kolegyňou držať Margarétku pri vedomí a poskytli prvú pomoc...Medzitým  dorazila záchranka. Medzitým okamihom dlhým celou večnosťou. Odrazu ma Margarétka chytila za ruku a pozrela na mňa očami, na ktoré nikdy nezabudnem. Ten plameň vyhasínal každou sekundou, jej stisk slabol, hoci bol spočiatku naliehavý a studený... No to, čo som videla v jej tvári bol pokoj, niečo čo nedokážem popísať, taká rozlúčka a posledný výdych ťažoby. Dívala sa na mňa s toľkou odovzdanosťou a pokorou . Premkol ma strach i závan čohosi, čo býva záhadou dotyku smrti... Prestala dýchať a jej ruka sa vyšmykla z mojej ľahučko ako jeseňou zhodený list. Odišla ako pierko poletujúce v prievane...Ľahko a pokorne. Nevnímala som biele plášte, čas, defibrilátor, ani šum hlasov, miesto, čas, realitu...To nepozbierate v okamihu, tie drobné skutočnosti o živote..To, keď vám niekto odíde, keď sa dotknete smrti a vidíte ju v tvári, vám blízkej...

Oživovali ju desať minút... ako z diaľky som počula svoj vlastný hlas, jeho tupú ozvenu. Prestala dýchať pred troma minútami, áno snažili sme sa.... slová vychádzajúce z úst opatrovateľky, ktorá vo mne zachovala duchaprítomnosť... To som bola ja, tá čo sa stále skladala do jedného celku.

Podarilo sa im napojiť ju na prístroje, no v nemocnici ju po troch dňoch odpojili. Po toľkých rokoch boja to bolo vlastne pre ňu vyslobodenie. Všetci vedeli, že len vďaka opatrovateľom sa Margarétka držala tak statočne a mohla dôstojne dožiť .Obdivujem prácu lekárov a záchranárov, ich boj o život cudzieho človeka. Nie som zdravotná sestra a na takúto situáciu vás žiadny opatrovateľský kurz nepripraví. Mám obavy z chvíle, kedy sa pominie babuľa, ktorú opatrujem už päť rokov. Chcela by som od tej chvíle zbabelo ujsť, no akosi som sa tu zachytila, ako sveter o klinec. Kolegyňa to tiež chvíľu potrebovala rozchodiť , bola to jej prvá pacientka a prvá rozlúčka. Nie je to vôbec ľahké. Neviem, či sa dá na toto zvyknúť . Jednoznačne som pochopila, že cudzia smrť vás zakaždým trochu prefacká a vy mnoho pochopíte. Napríklad, že  život je dar a príde čas ho vrátiť. To sú ťažké okamihy zo života opatrovateľky. 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.

SVET

Rakúskym prezidentom bude holandský šľachtic z Ruska

Tiahnuce sa voľby vyhral Alexander Van der Bellen.


Už ste čítali?