Spoveď opatrovateľky.... keď si tu, viem, kto som.

Autor: Angelika Horňáková | 30.9.2014 o 18:44 | (upravené 30.9.2014 o 22:20) Karma článku: 12,39 | Prečítané:  2686x

Slová sú len slová... Niekto ich ráta, delí na pasívne, či aktívne, sú teóriou, ktorá otvára činy. Koľko slov rôznych chutí nám prešlo vedomím, koľko slov ublížilo, či naopak potešilo ? Tie najvzácnejšie bývajú skúpe, občas sa blysnú a zavŕtajú do mysle, aby sme si ich tam obracali, pitvali a sali z nich tú pozitivitu, či negativitu okamihu, ktoré tie slová priniesli. Nasýtení prázdnymi rečami, ktoré produkujú prázdne činy tak blúdime dneškom, strádajúc ,, zmyselnú komunikáciu". Nie je dôležité koľko rozprávame, akú máme výrečnosť, akú intelektuálnu úroveň, rétorickú schopnosť, ale to, čo povieme, ako to povieme a najmä komu. Stáť si za slovom je veľmi dôležité. Nepotrebujeme ovládať desať cudzích jazykov, aby sme porozumeli . Stačí ovládať ten ľudský...

Za tých päť rokov mojej opatrovateľskej práce som toho zažila neúrekom. Naivne som si myslela, že zvládnuť nemčinu bude to najťažšie. Mýlila som sa. Nemám síce hlavu na jazyky, pár ich ovládam, no neoľubujem. Tu trpím akousi vernou, takmer posadnutou láskou k rodnému jazyku. Len konverzácia v dobrom nemeckom jazyku nestačí.

Roky bojujem sama so sebou. Som lámaná, skúšaná, raz odolná, inokedy totálne ,,vyhorená". Je to akási ,,diagnóza opatrovateľov" - dezorientácia, častá vyhorenosť a absencia stability. Koľkokrát som si povedala, že už končím, že na to jednoducho kašlem, že chcem niečo zmeniť. Čokoľvek. Stereotyp 24- hodinovej opatery ma ubíja a ja sa cítim ako motýľ, uväznený v sklenenej fľaši. Tie isté dni, mesiace, roky, rituál, ktorý sa nemení... nič sa nemení. Chýba mi akčnosť a život... 

Prvý deň v práci by som prirovnala k stavu kedy hľadám seba a dôvod, prečo som tu.... Už po stý krát. Po prebdenej, precestovanej noci, ktorá moje údy podrobila dôkladnému ,,lámaniu na kolese" otvorím ráno dvere do babkinej spálne... Známa vôňa, nie príjemná, no známa, už nie cudzia. Pozdravím ju a ona sa na mňa pozrie dezorientovane. Obe sa po stý krát spoznávame, učíme akceptovať. S jej narastajúcou demenciou mením i ja svoje správanie, prispôsobujem sa, učím... Trošku váhavo sa usmeje a hltá ma očami. 

- Vy ste... Angelika ? - opýta sa trošku s obavami a ja viem ako veľmi sa musí snažiť, aby si spomenula.

- Áno... oma . Zvítame sa a ona si nahlas vydýchne.

Po raňajšej hygiene ju posadím za stôl a sledujem po očku jej kukadlá, blúdiace po miestnosti. Je očividne dezorientovaná.

- Angelika... si bledá.. A schudla si, že ? - pýta sa ustarostene, úprimnejšie ako ktokoľvek iný. Všimla si to a má starosti. Roztápam sa a sebecky si to zohrievam pri srdci.

Je vystrašená. Vidím jej pretrvávajúcu dezorientáciu, zúfalstvo. Je stratená. Nepoznáva stôl, pohár, svoje veci... Takto nám mesiac, čo mesiac odchádza. Nuž i taká je staroba.

- Ale je to pekný dom... - povie odrazu a spýtavo sa na mňa pozrie.

- Je krásny, Oma.... je váš.- poviem opatrne. - I ten obraz... a tuto obrus, ktorý ste vyšívala, tam fotka s vnúčatkami ... Začnem ju jemne a citlivo zoznamovať s okolím, realitou, identitou.

Rozšíri tie svoje prekvapené zreničky, ako malé dieťa a hltá každé moje slovo, slovo, čo má obrovskú váhu pre tú ženu, slovo, ktoré zažne iskričku v jej zmätenej hlave, aby nachvíľu pookriala. Nenechám ju blúdiť v prázdnote...

Usmeje sa a po chvíli povie : Nepoznám to tu... už to mám v hlave pomotané... nič z toho nepoznám - vzdychne si. - Ale, keď si tu ty, tak viem, že som doma... keď si tu, viem kto som, kto si ty...hmmmm...máme pekný dom, že ? -

Tak tieto slová vám vrátia všetko, čo ste si v márnivosti, sebaľútosti, či inej nepohode vyčítali. Toto má zmysel. Obrovský a priam božský... božský úmysel. Dôvera a krehký cit... neopakovateľný. Vďaka ti, bože za tie slová. Teraz viem, že moja práca mala zmysel...

Kde si ty, tam je môj domov...

Čo k tomu dodať ? Sú to len slová , možno pre niekoho nemajú váhu , veď je jasné, že ten starý človek sa citovo na vás naviaže...stanete sa jeho azimutom,ale najmä dôveruje vám a vidí vo vás to jediné bezpečné miesto na zemi v tom bludisku svojho utrpenia nastávajúcej demencie... Toto je odmena, že robím správnu vec, že to má význam...a že viem, ktoré slová majú váhu a prečo....

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.

SVET

Rakúskym prezidentom bude holandský šľachtic z Ruska

Tiahnuce sa voľby vyhral Alexander Van der Bellen.


Už ste čítali?