Spoveď opatrovateľky..... tisíc a jedna ozvien.

Autor: Angelika Horňáková | 14.9.2014 o 16:17 | Karma článku: 13,72 | Prečítané:  8979x

Vieme, čo znamená pracovať ako opatrovateľka. Každá z nás si prešla obdobím, ktoré bolo zaťažkávajúcou skúškou nie len pre ňu, ale najmä pre celú rodinu. Tu patrí môj obdiv a uznanie rodinám, ktoré stoja za svojimi mamami, ženami, priateľkami a podporujú ich v každom ohľade. Vďaka bohu je takýchto silných zväzkov stále dosť a solidarita dáva žene, ktorá obetuje tak veľa sily,aby ľahšie zdolávala to odlúčenie, odriekanie si, tú samotu. Pre ňu je najdôležitejší fakt, že to, čo robí má význam, že raz sa jej to vráti v podobe úcty, rešpektu a lásky zo strany jej blízkych. Bohužiaľ to prestalo byť pravidlom a druhú,, čiernu" stranu tejto mince nik rád neukazuje. Považuje sa to za slabosť, zlyhanie, málo pokory...hanbu. V posledných mesiacoch počúvam príbehy, ktoré sa ma dotýkajú ako horúca žehlička. Ale ak ich začne byť viac a viac, čosi nie je v poriadku. Čosi sa s nami deje. Nedá sa večne prehadzovať stránka, ktorá mi nesedí, lebo tvorí záver tohto príbehu, príbehu o žene v tisíckach, ktoré si nezaslúžia byť rodinami opovrhované...

Je to žena a nazveme ju Ozvena. Táto Ozvena splodila v krátkom čase tisíc ďalších, ktoré sa trieštia o betónové múry ľudskej apatie...

Cesta domov - pred rokmi vytúžená a očakávaná, chrapľavým hlasom Ozveny zamorila dusnom vzduch v aute.

- Ja už sa neteším domov, ženy. Už nechcem byť tu, ani tam... - začala Ozvena a ostatok vyhorenej posádky stíchol. Príliš podobné pocity, obavy a strach. Príliš živé zaťatie do mäsa. Ten výrok, ktorý padol ako pľuvanec do tváre zahanbil všetkých... lebo bol pozliepaný z každej myšlienky, stal sa jednotným pocitom vlastného zlyhania. Šíril sa ako vírus medzi opatrovateľkami, nákazlivý ťaživým vzduchom a jediné, čo ste mohli v tej chvíli povedať bolo - mlčať.

- Šesť rokov robím v Rakúsku, šesť prekliatych rokov a všetko je na nič...- pokračovala Ozvena. - Najprv to mal byť len rok... a môj muž .. Veď to ZVLÁDNEME ! To odlúčenie... a tak ... decká mi končili základnú ... už neboli malé... -

Ozvena stíchla akoby lovila v spomienkach dôkladne, nezabúdajúc na to teplo, ktorým žila...na tú motiváciu, ktorá ju držala nad hladinou.

- Nemali sme internet... no tých desať minút volania denne bolo nádherných... tešili sme sa na seba... deti sa bili o svoje minúty... - zasmiala sa a začala obyčajne plakať. - Toľko sme sa rozprávali, žili a pomáhali si v tých desiatich minútach... a potom ? - Úsmev zmizol a tvár Ozveny zostarla o sto rokov. - Potom prišiel muž o robotu.. deti na stredných...a nevedel si nájsť... bolo mu ťažko... veď ja viem.. Tak som zostala ešte rok ... mali sme už internet a videli sa každý deň ... a roky sa akosi rozbehli...No niečo sa zmenilo. Nikdy sme nemali toľko peňazí, k tomu prídavky ... no akosi toho bolo stále menej. Dožičila som im. Veď komu dám, cudzím ? - pýtala sa ticha a to zrejme usúdilo, že pravda je na mieste kýchnutím vedľa sediacej ženy : Pravda! Na zdravie !

- Dcéra na súkromnom gymnáziu... ale však komu dám ? A dievča sa chce páčiť... ja viem... my sme inak žili, skromnejšie... chcela som, aby mala to, čo som nemala ja. A Jožko, syn, je už na vysokej , v Bratislave... je to drahé...nuž, ale čo je dnes lacné ?

- Komu sa sťažovať ? Bolo mi ťažko... lebo naše pokojné sedenia pred skypom sa zmenili na hádky. Furt o peniazoch. Mami ja potrebujem to, a ja to... mami, ešte toľko a toľko... k tomu môj muž a jeho výčitky, ktoré adresoval mne, zrejme usúdiac, že som hlavou tohto štátu...On za 450 eur robiť nebude...ani nerobil a ostal doma... Vzala som robotu navyše. Počas môjho voľna som chodila upratovať...za dve hodinky som si zarobila  40 eur... Ale, s jedlom rastie chuť, že ? - dodala tragicky Ozvena a utrela si slzy.

- Ach, ženičky... doplatila som na to..aj zdravím. Skončila som v nemocnici...už nie som taká ohybná a silná. Mám ťažkého pacienta a starám sa aj o jeho ženu...Som na nič ! - sklonila hlavu a ja som mala chuť vylepiť tej vete po papuli.

- Deti už na skype nechodia... nemajú čas ... študujú... len - prehltla ako žlč slová, ktoré sa drali von - len keď niečo potrebujú... A muž ? Len mi tam vyplakával, na celý ten skurvený svet...ale že by dvihol zadok a niečo konečne riešil... ani o deti sa nestaral... veď majú všetko... sotva sa rozprávali... Aká som bola hlúpa... A potom začal piť...čo vám poviem...a dni, keď som prišla domov a čakalo ma teplo, uvítanie a láska sa zmenili na výčitky, ticho, nervozitu a slzy...Akoby môj príchod narušil nejaký chorý stav apatie a sebaľútosti... Len môj pes mi ostal verný - a pousmiala sa - Vždy ma čaká... Keď som sa vrátila z nemocnice so správou, v ktorej bolo jasné odporúčanie zanechať opatrovanie , kvôli srdcu a chrbtici  ma môj muž podržal slovami TY TO ZVLÁDNEŠ ! Už nie MY... ale TY. Odkrojili ma ako tú časť pokladničného bločku , ktorá rozpisuje zoznam súčtu. Ostala som sama. ..Ani na deň matiek si nespomenuli... Som stroj na peniaze...aj môj pes, ktorého nemá kto odrazu ani pohladiť... nik nemá čas... veď ten je vzácny... ja som im ho predsa kúpila...poznám jeho cenu...

- Ach... všetko som pokazila ... - sypala sebatrýznivé výčitky v ešte trýznivejšom monológu, ktorý sa dotýkal každého... - Mnohí mi vraveli, že deťom to prospeje, že budú samostatnejšie... je to hovädina ! Mali sme málo a práve vtedy sa museli snažiť ... teraz majú všetko zadarmo, teda za moje mozole ... ja som ich rozmaznala... sú to veľkí páni, s vlastnými účtami... Keď som povedala, že ostanem doma, že jednoducho už nevládzem, že sa mi rodina rozpadáva, že som dostala ponuku na miesto kuchárky v jednej škole, všetci sa proti mne spojili : Mami, budeš drieť za štyri stovky ? Veď v Rakúsku sa nenarobíš.. a potom máš dva týždne voľno...neboj ZVLÁDNEME TO. Znovu to MY a znovu som naletela...

- Dnes ... keď prídem domov, čaká ma už len môj pes a kopa účtov... môj muž si našiel priateľku a už s ňou aj býva. Mne ostal slušný príjem, dve vzdelané deti.... a samota... Už ma nepotrebujú...teda moje rady, výčitky... mňa... len moje peniaze... Môj muž ma jednoducho odhlásil zo svojho online života slovami : Stále som bol sám.... čo si vlastne čakala ?? Potrebujem ženu, ktorá stojí pri mne...-

Ozvena stíchla a minúty skutočného života premietali dlhý zoznam strát...

- ... a z toho mi teraz preplo ! - preťala Ozvena moment ticha - Povedala som si a dosť, do prdele !!! - začala sa žalostne smiať. - Zastavila som im kohútik ... ako Putin ... prestala som im platiť... len tak... teraz ma čakajú doma... chcú sa rozprávať...odrazu...A viete, čo ? Doteraz som si myslela, že robím správnu vec, konám ako matka, obetujem sa a milujem... Minule som pozerala tuto v AT nejakú reláciu a v nej sa hovorilo o vzťahoch.... Príbeh bol o žene, ktorá sa celý život opíjala, brala drogy a nestarala sa o svoje deti..tie trpeli hladom, žili v otrasných podmienkach, no viete, čo ? Krivého slova na svoju matku nepovedali, ba naopak...vážili si každú chvíľu s ňou a keď prišla z liečenia boli nesmierne šťastné, objímali ju a plakali.... Bolo to dojímavé... Život je komický....

Väčšinou sa rozvíri v aute diskusia, keď sa začne nejaká téma... Často sa preberajú osobné záležitosti, najmä ak dotyčný žije v zúfalej absencii správnych naslúchajúcich... Opatrovateľka najlepšie rozumie opatrovateľke... Pri tejto téme každý mlčal... Čo povedať, ako povzbudiť ? V kom hľadať vinníka ? Popravde som mala zlosť na jej rodinu a ľahostajnosť...na jednej strane to prehnala s obetovaním sa...ale existuje vôbec hranica správneho odstupu matky od detí ??? Na strane druhej som sa hnevala i na nás, opatrovateľov, na to, že máme málo sebaúcty a sme tak strašne naivní....

Aj toto je jedna z krutých daní opatrovateľov, ktorí strácajú oveľa viac, ako získajú... Mnohé rodiny sa už rozpadli, odcudzili, jednoducho nezvládli udržať si spoločnú jednotu. Čo povedať ako slovo útechy takej Ozvene ? Bude dobré ? Ale veď preto odišla za prácou, aby bolo dobre. 

Ono v konečnom dôsledku je jedno akú prácu človek vykonáva, kam za ňou odíde a čo zanechá...ak je to puto silné a ničím nenaštrbené, tak každé odlúčenie býva odmenou v krásnom zvítaní. No začína sa doba trhania pút a priorít, váhy sa naklonili na nesprávnu stranu a symbióza kľačí vystrašená v kúte... Toho koňa bijú, ktorý najviac ťahá....

Posledné slová Ozveny boli takou hodenou rukavicou pravde : Nečudujem sa, že svetu hrozí vojna... keď je zlo už aj v rodinách... 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.


Už ste čítali?