Spoveď opatrovateľky.... spievajúca kôrka.

Autor: Angelika Horňáková | 7.9.2014 o 10:40 | (upravené 7.9.2014 o 11:08) Karma článku: 13,73 | Prečítané:  3178x

Za tie roky, čo robím v Rakúsku som trošku spyšnela. Ako vravia moji blízki, mám väčšie nároky na kvalitu života i tisíc drobností. Ono sa na vás za ten čas musí niečo nalepiť. Ste ako poštová známka,,pengľujúca" medzi dvoma kultúrami a zvykmi. To, čo sa mi zapáči v Rakúsku automaticky hľadám doma, na rodnej hrudi, hovoriac si : Veď čo sme my horší? Popravde sme iba nedôslednejší a menej náročnejší. Si to, čo ješ. To som kdesi čítala a bokom, ak je to pravda, tak sa musím smiať nad obrázkom tučných Američanov, kŕmených hamburgermi. Ale neodbočujme do zakázanej zóny...

Každý štvrtok nosí babke pekárenské auto žemle a chlebík. Musíte si privstať, vziať tašku, napísať na lístok zoznam výrobkov, ktoré chcete a zavesíte ho na bránku. Tu sa musím smiať. V začiatkoch som bola ohúrená ľahostajnosťou a vrcholnou neopatrnosťou zo strany Rakúšanov, nechávať si peniaze, ledabolo, zavesené na bránke. Na Slovensku by zrejme už dávno zmizla i tá bránka. Viem, tú štipku sarkazmu som si mohla odpustiť, ale predsa žijem v krajine, kde sa často kradnú i ,,nosy medzi očami."

Okolo siedmej hodiny vidíte dodávku, ktorá sa zastavuje pri jednotlivých domoch a plní priania vrecúšok. Tie zázraky rozvoniavajú po uliciach a čakajú bez akéhokoľvek ohrozenia na svojich konzumentov. U nás sú to roky štyri žemle, jeden chlebík a niekedy i vajíčka, pravé domáce, často ešte oblepené pierkami, voňajúce kurínom. Báseň. Poézia chuti...

Ešte teplé pečivo pripravím babke na raňajky a v kuchyni rozvoniava čaro zašlých čias. Chutí to neuveriteľne, bez náznaku falošnej pretvárky kvalitných surovín. No to podstatné som netušila. Raz pekár nedošiel, tak som odbehla do miestnych potravín a kúpila rovnako voňajúce i tváracie sa žemle, aby som ulahodila štvrtku. Pripravím raňajky, obriadim babku a všimnem si ako tá nezbednica tú žemľu ovoniava a stláča v rukách, rovnako ako dieťa gumennú kačičku.

- Nechutí ti, Oma ? - pýtam sa jej.

- To nie sú tie naše žemle..však? - spytuje sa podozrievavo.

- Veď sú výborné, oma - nedám sa.

- Neklam mi, však ... aha ... - chytí žemľu, priloží si ju k uchu a stláča . - Nič nepočujem...

Najprv som si myslela, že chuderka babka prepadla halucináciám a ,,trepe piate cez deviate" . Ktosi nám stál na spoločnom vedení. Nič som nechápala.

- Kôrka musí pukať . - povedala - Chápeš ? Spievať... -

Utekám pre slovník, aby som si dokázala správne preložiť tých pár slov, reku či som zle nepočula. Nie, naozaj hovorila o spievajúcej kôrke. Vyšla som s pravdou von. Babka hneď odhalila moju lož. 

Nasledujúci štvrtok som však bola odhodlaná vyriešiť tú záhadu spievajúcej kôrky stoj, čo stoj. Babka tváriac sa ako cárovná na stolci, vzala žemľu do rúk a jemne ju stisla pri mojom uchu. Ľudkovia boží! Krásny zvuk. Kôrka pukala a praskala ako prskavka, jednoducho spievala čerstvosťou a pecou. Hmmm...

Tak je to teda! V tej chvíli ma v hlave vŕtala spomienka. Bola veľmi hmlistá a drala sa mi do podvedomia pomaly, oprášená časom a chvíľou, ktorú som zabudla. Vybavil sa mi chlebík, ktorý piekla ešte moja nebohá babka. Vždy sme sa smiali nad tými bochníkmi smiešnych tvarov. V obchode boli dokonalé, oválne, hotové krásavice. Ten babkin bol vždy iný, zrejme preto, lebo si kysol slobodne a detská fantázia mu dávala navyše rôzne podoby. A tu mi skrslo. Počula som tú spievajúcu kôrku, keď moja babka vzala nôž, urobila ním krížik na spodok chleba i zahryzla sa čepeľou do jeho útrob. Vtedy zaznela praskajúca symfónia, lahodivý zvuk čerstvo a správne upečeného chlebíka.

Odvtedy prešlo mnoho rokov a ja som tej hudbe podľahla opäť až tu, v Rakúsku. Kôrka musí spievať. Dlho som hľadala v našich regáloch takýchto speváčikov. Ono si k nim musíte privstať, to je jasné, no napriek tomu, márne. Máme široký výber pečiva, na oko i jazyk výborné, no bez hudby. Klebetí sa, že dnes sa pečivo pripravuje už z predmrazenej masy, polotovaru... Niet potom čudo, že sa poézia vytráca. Napokon sa mi podarilo uspokojiť i svoje ušné nároky v jednej malej pekárni, ktorá sa nachádza vo vedľajšej dedine. 

Zistila som teda nové skutočnosti. Jednak, že moju rakúsku babku ,, neošidím" ako prefíkaný Poliak. Ona pozná kvalitu, lebo vyrastala na nej, no i trvala. Nevymenila ju za lacnú napodobeninu. Rozhodne to nie je tým, že by Rakúšania mali hudbu v krvi a takého Straussa zapekali i do pečiva. Veď aj v ich obchodoch sú napodobeniny. Oni len využívajú možnosť voľby a chcú kvalitu. Dosť drzé na slovenské pomery. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.


Už ste čítali?