Spoveď opatrovateľky..... Ja a Eržika

Autor: Angelika Horňáková | 31.7.2014 o 15:49 | (upravené 31.7.2014 o 15:55) Karma článku: 19,19 | Prečítané:  3888x

Keď som doma, na Slovensku, snažím sa nasávať energiu, život. Snažím sa relaxovať. Sú to dni, ktoré trávim s rodinou, dni, kedy nemyslím na prácu, na Rakúsko...

Hneď po prekročení hranice odhadzujem pracovné záväzky, nemčinu a jednoducho sa prepnem na slovenský kanál. Začnem sa správať sebecky, uvoľnene a popravde sa vyhýbam kontaktu s opatrovateľstvom starých ľudí. Mám zásady nenosiť si prácu domov. To znamená - nevoláme a nepíšeme si so striedačkou, neobťažujeme malichernosťami. Doprajeme si vzájomný rešpekt zaslúženého súkromia a odpočinku. Nie všade to funguje. Pravidlá si musíte vydupať a postupne pracovať na súlade spokojnosti všetkých strán. Pomáha to stabilizovať duševné zdravie. Je to predsa práca a málokto z vás chce ešte aj doma riešiť pracovné problémy...

Keďže opatrujem živú bytosť, vyžaduje si táto práca ,, celého človeka". Je náročná ako po fyzickej, tak i po psychickej stránke. Ak to robíte svedomito, odchádzate domov totálne ,,vyhorená ". Tisícka opatrovateľov trpí depresiami, poruchami osobnosti, nehovoriac i o fyzickej vyčerpanosti. Nie je žiadnym tajomstvom fakt akéhosi novodobého syndrómu totálneho spoločenského defektu opatrovateľa. Vlastné potreby ustupujú potrebám ľudí, za ktorých sme prijali plnú zodpovednosť. A tu sa začína rezignácia. No nemusí to tak byť. Život máme vo svojich rukách. Nemusím si večne odriekať, ani sa hanbiť za výrok : Ja už nemôžem na starých ľudí ani pozrieť ! -

Treba ten ventil otvoriť... nech z neho vytečie to, čo sa hanbíme povedať nahlas, to že chceme žiť !

Bola som navštíviť kamarátku. Bývame blízko pri sebe a nevideli sme sa už osem mesiacov. Len telefonujeme. Akosi sme sa nedokázali zladiť. Ostalo vždy iba pri plánoch na stretnutia. Jednoducho je toho času pomenej. Za dva týždne doma toho veľa nestihnete. Je omnoho mladšia odo mňa a plná života. Rozprávala, smiala sa a ja som nasávala tej energie. Kým ona zrýchľovala a temto jej rozpravy prestalo ladiť s  mojou pozornosťou, ja som zaostávala pozadu a strácala sa vo význame. Kto, kde, s kým, kedy, ako ... mi pripomenulo stav, keď som po troch rokoch materskej dovolenky nastúpila do práce. Vtedy som sa cítila úplne hlúpa, teda mimo diania. Nepoznala som neologizmy a okrem ,,taľafatiek " prebaľovania, kŕmenia a všetkých tých ,, mamičkovských" konverzácií som nestačila s dychom... Trvalo mi hodnú chvíľu kým som sa asimilovala do reality...

Po dvoch hodinách ,,kvákania", ktoré ma dosť unavilo som sa rozlúčila a šla na autobusovú zastávku.

- Pani...neznace keľo hodzin ? - začula som od chrbta. Stará babka, odetá v kroji a ovešaná taškami, zafučala, vytiahla z rukávca vreckovku a utrela si spotené čelo.

- Budú dve.. - povedala som s vopred nacvičeným hlasom úslužnosti. 

- Ta..znace...Ja idzem domu... tote mestské policajti me vykopli od nemocnice ... že reku nemám toto..jak še to volá..povolenie od mesta na predaj ... i pokutu mi sceli dac...také chlapčiská...verabože jak ten muj vnuk Karči .. Som im i fizolky davala i maku...ľem patrice ! Jaké su šumné ..- a spustila. Povyťahovala z tašiek svoje poklady, voňajúce vidiekom a drinou jej vráskavých rúk. Moja apatia sa do pár minút vytratila. Nedokázala som sa nabažiť jej hlasu, slov... potrebovala sa s niekým porozprávať ... Nik nemal čas, pochopenie a trpezlivosť. Iba ja...

Volá sa Eržika a vychovala tri deti. Dnes žije sama v malej dedinke pri Prešove. Sama, lebo detiská sa rozpŕchli po ,,vavaloch" a ona si takto prilepšuje ku dôchodku.

Kúpila som od nej papučové fazule, kilo maku i orechov, zväzok cibule a čučoriedky... teta Eržika je rovnako stará ako moja babuľa v Rakúsku. A rovnako túžila byť potrebná a rovnako som jej rozumela.

- Ta ja by vás hnedkaj brala ... za totu opatrovateľku...ale dochtor mi hutorel, že ja zdravá jak repa.. ľem tote nohy me nesluchajú..ale to už roky..ja umrem na poľu jak moja mac umreli...

- Dzivče mojo zlaté...ta vy še nasluchace totych starých baboch...vy bars dobrý človek... pridzce vy ku mne na marhule..lekvaru navarice....Tu me najdzece na rohu...ked nepada, tak tu še postavim a i daco popredam...však ľudze chcu toto našo ovocie...A prinešem vam i ribezľovo vino...že by sce nebula taká bledá...neduživá...

Zmeškali sme dva autobusy. Klebetili o všetkom , pre okolie nezaujímavom. Debatovali sme o živote...aj o tom, prečo ruže menia svoje farby....

Mám rada starých ľudí, lebo vďaka opatrovaniu som pochopila, že staroba je súčasťou života...že je prostá a vôbec jej nevadí mračno nečasu...Keď začalo popŕchať Eržika si vyhrnula vrchnú sukňu a prehla ju cez hlavu... Smiali sme sa len tak, bez príčiny... Pochopila som, že moje obavy o dušu sú neopodstatnené...Ak by som niekedy povedala tú ventilovú vetu : Mám starých ľudí po krk ! - sú to len plané slová, bez významu... Lebo skutočnosť je iná... nuž, zdá sa, že som dozrela...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.

SVET

Rakúskym prezidentom bude holandský šľachtic z Ruska

Tiahnuce sa voľby vyhral Alexander Van der Bellen.


Už ste čítali?