Spoveď opatrovateľky... alebo život za koberec

Autor: Angelika Horňáková | 13.7.2014 o 10:10 | Karma článku: 15,39 | Prečítané:  9339x

O práci opatrovateľky som toho popísala habadej.  O príkoriach, strastiach i radostiach. O reálnom dotyku života, ktorý vo vás zanechá vzácne pocity, chvíle, ktoré sa nedajú kúpiť. Vraví sa, že starý strom nepresadíš...nuž, možno.

Svoju klientku opatrujem už roky. Ten čas presýpal dni v rôznych podobách. Začiatky môžem prirovnať k opatrovaniu dieťaťa - hygiena, kŕmenia, kúpania, prosto starostlivosť o fyziologické funkcie pacienta. Rozdiel je nezvratný. Dieťa sa časom naučí chodiť, jesť, rozprávať a rastie do samostatnosti. Starý človek sa uberá opačným koncom, prestáva plnohodnotne žiť a vy ste jeho rukami, nohami, očami i ušami... Lepšie to nebude. Čoraz viac je závislý od vašej pomoci a čoraz viac ho čas núti rezignovať.

Pred pár dňami som prežila obyčajne neobyčajnú chvíľu, ktorá mo zovrela bolesťou a smútkom. Poznám babku, jej diagnózy, správanie, poznám ju lepšie ako jej blízki. Je to prirodzené. 24- hodinová opatera vás pripúta k pacientovi a vy sa neubránite riziku, aby ste sa,, nezamilovali". Na začiatku som si opakovala - toto je iba pacient ! To nie je moja babka ! Je cudzia ! Mozog sa snaží chrániť srdce, ktoré sa pomaly roztápa a ak vám v žilách koluje horúca krv a nie voda, odstup sa vytratí a vy ste v pasci...

Mám rada svoju pacientku, možno je to tým, že je dobrým človekom, čo je pre mňa šťastím. Je láskavá, dobrosrdečná a v živote poznala ťažké chvíle. Tá pokora jej zostala. Obdivovala som jej bojovnosť, odhodlanie, to ako sa po mnohých zdravotných ťažkostiach dokázala znovu a znovu pozviechať, prekonať únavu a prinútiť okolie akceptovať fakt - Som tu a bojujem ! Chcem žiť ! -

Deň, ako mnoho iných. Po večernej hygiene babka sedela na posteli. Lietala som okolo nej ako včielka kol kvietku. Odrazu ma chytila za ruku, pevne, bez Parkinsonových trasov a stisla. Zaskočilo ma to. Jej pohľad bol čistý a tvrdo prítomný, žiadne tie zmätené ,, blicky", ktoré kričali dezorientáciou. Bola 100% pri mne, telom i dušou. Takých svetlých chvíľ nie je veľa, staroba ich dostáva už len na veľmi skúpy prídel...

- Angelika...- prosebne a čisto znel jej hlas _ Som taká unavená...-

- Ja viem, Oma... ideme spať a ráno vám bude lepšie...uvidíte. - jej stisk naliehal a prosil, aby som si sadla.

- Angelika... ja už chcem umrieť ... tak veľmi si to želám.. - inokedy by som ju nežne ohriakla, usmiala sa a snažila profesionálne zareagovať. Poznáte tie chvíle. No táto bola iná, so žiadnou neporovnateľná... V jej očiach a hlase bolo odrazu toľko bolesti, odhodlania a prostej túžby vzdať to. Toľko prosby...

- Nikto ma nepočúva... už nevládzem žiť...- vzala mi aj druhú ruku a chvíľu ju podržala vo svojich. - Máš také hebké, mladé a teplé ruky... - povedala a skôr než som stihla niečo zo seba vydať mi ju vrelo pobozkala. Okamih ma totálne odzbrojil, pokoril a ja som sa cítila zahanbene, horela som a triasla sa zadúšavým pocitom. Povedz niečo ! Niečo profesionálne ! Odstup ! Odstup! - kričal mozog, no zbytočne. Srdce mi bilo splašenie a začala som sa chvieť. 

- Chcem umrieť... a ty ... - to už som plakala - A ty by si bola doma... pri deťoch ... tak je to správne.. Keby som nemala vás, moje opatrovateľky, už dávno by som zomrela. Viem to...- prudko som vstala, akoby ma čosi uštiplo. Oma nikdy takto nerozprávala. Tak pravdivo, tak rezignovane a úprimne...

- Omi... žiadne umieranie.. ešte to tak ! A do postele ! Zajtra si urobíme pekný deň... prídu aj vnúčatá... - klamala som, bľabotala dookola zo zásoby otrepaných slov, ktoré babku vždy upokojili.

- Ty si mi vôbec nerozumela... - dodala smutne a sklamane. - Som všetkým na obtiaž .. a mladí... oni nikdy nemajú čas... Ty nevieš, aké je to čakať...-

-Oma... vy ešte nemôžete umrieť... - chytila som jej ruku, poznačenú časom, ruku, ktorá mi bola odrazu tak blízka.. A nech sa moje vnútro akokoľvek búrilo, urobila som to, čo srdce kázalo. priložila som si ju k ústam a pobozkala. Nie na oplátku, nie z vďačnosti, ale z úcty a porozumenia. Život býva ťažko ,,žiteľný". ..

- Nikto ma už nepotrebuje .... - začala. Neboli to slová sebaľútosti. To poznám. Ona sa nikdy nesťažovala. Nikdy.

- Oma - prerušila som ju - Vy ešte nemôžete umrieť ... teda aspoň kým ma nenaučíte splietať tie úžasné koberce. Sľúbili ste to ! - dupla som nohou, tváriac sa spupne ako rozmaznané dieťa. - Sľub je sľub ! -

-Aha... - rozmýšľala - Tak dobre... - pritakala, vzdychla si a pokojne zaspala. 

Nespala som celú noc, Chodila som ju počúvať, či dýcha, či žije... Možno do rána zabudne. Je to len kríza, vravela som si pre seba, ale nikdy nezabudnem na tie jej slová...

Ráno vstala a hneď na posteli sa ma opýtala : - Kedy začneme s tými kobercami ? - Usmiala som sa cez slzy. - Omi...dnes, možno zajtra... Máme kopu času.. - žmurkla som na ňu.

 -Ty... potvora . - pacla ma po ruke a usmiala sa, krásne a takmer uznanlivo.

- Nebojte sa... do vašej stovky ten koberec stihnem.. To vám sľubujem ! - 

- Len aby...- sucho konštatovala . - Veľa času nemám ..-

A život ide ďalej, aj keď na chvíľu zastal...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.


Už ste čítali?