Vidiečanka...alebo,návod ako si vychovať záhradu.

Autor: Angelika Horňáková | 22.6.2014 o 9:58 | (upravené 22.6.2014 o 10:07) Karma článku: 8,26 | Prečítané:  1480x

Môj otec pestoval fuksie a rozprával sa s nimi. Dohováral im, hladil a ony sa mu odmenili krásou i nevídanou farebnou kombináciou, vhodnou na výstavné trhy. Pre mňa to bol v čase môjho detstva poriadny úlet. Často som to pripisovala prepracovanosti a po šetrení som zistila, že niet kvetnatých uší, ktoré by počúvali. Touto úchylkou však trpela i stará mama, tá totiž rozšírila svoje konverzácie i medzi záhradné kvetiny a stromy. Dnešok mi dokázal, že niektoré vlastnosti sa dedia. U mňa ten ,,syndróm" vypukol v čase, keď som mestský život hodila za hlavu a utiekla na vidiek. Ženské a iné spoločenské bulváre vystriedali záhradkárske časopisy.

Kúpili sme si pozemok a postavili na ňom svoj sen. Moje vidiecke korene sa zapustili do zeme a nútili pracovať, obrábať, sadiť, rýľovať, prosto farmárčiť.

Rakúsko sa stalo predlohou, plánom záhradnej architektúry. Táto krajina, známa ako,, záhrada Európy " je vskutku posiata zeleňou a neuveriteľne krásnymi záhradami, ako z časopisov. Každý dom sa pýši ukážkou vkusu pre krásu a detaily. Inšpirácie na mňa útočili z každej strany. Tak som sa zaťala a pustila do náročného projektu - Moja záhrada, môj sen. Potýčky s prírodou sa však objavovali častejšie ako sa páčilo mojej horlivosti. Bojovala som však statočne a dnes moju záhradu a skalky obdivuje celá dedina. Tu môžem hrdo prehlásiť, že každučký ker, kvet, či strom vyrástol z mojích rúk a potu. Ale stálo to za to...

V Linzi som si kúpila ružu. Túžila som okopírovať jej nevšednú farebnú kombináciu i vôňu, ktorou ma pobláznila už v babkinej záhrade. Priniesla som ju domov a s presným návodom, vo  vhodnom čase i na vhodnom mieste som ju posadila. Už si chcela otvoriť svoj prvý púčik, keď sa v tom zaťala. Darmo som sa o ňu starala, nič. Prešiel rok a ona vzdorovito odolávala. To som už pridala i hlasivky a dohovárala jej. Nič. Skúsila som i nemecky, reku, možno mi nerozumie. No keď sa jej na jar neráčilo ani vypučať, to ma už rozčúlilo. Ostatné ruže rozkvitali, smejúc sa jej hlúpemu vzdoru. Koncom júla ma to dohnalo k nepeknému skutku. Schmatla som tú kýpeť tŕňov, vytiahla násilím zo zeme a hodila na kompost. Nezabudla som jej patrične vynadať a dvojjazyčne pohroziť zošrotovaním. Na druhý deň som cestovala do Rakúska, no ešte predtým som ten ,,skelet" vzala a posadila späť. - Máš dva týždne ...kým sa vrátim..- pohrozila som. A viete, čo ? Zabralo. Je to síce neuveriteľné, ale po dvoch týždňoch sa opučala a do jesene zakvitla. Vonia tak krásne, že sa i včely bijú o jej lupeňové lehátka. Pochválila som ju za to, to je samozrejmé. Od tej doby sa neopovážila vzdorovať. 

Túto výchovnú metódu som uplatnila i na mladom orechu, ktorý sme kúpili spolu s pozemkom. Majiteľka nám pyšne ukazovala orechy, veľké ako detská dlaň. - Už dva roky rodí...budete mať z neho radosť ! -  Tešila som sa, orechy mám rada, hoci mám z nich opary, lebo najviac mi lahodia tie ,, lúpačky" v zelenom kabáte. No kým sme stavali a sadili, on sa zaťal a tváril  ako : Môžte ma, viete čo ! - 

Po skúsenostiach s ružou som s ním vážne dala reč. - No, mladý... dva roky sme čakali a ty nič...  Buď to túto jeseň zarodíš, alebo pôjdeš do pece ! A nemysli si, na tvoje miesto príde čerešňa, tá nie je prieberčivá ako ty !  - Vyzeralo to s ním kadejak. Musel vzdorovať krúpom, vetrisku, divokým búrkam i letnej horúčave... No zrejme usúdil, že to s ním myslím vážne, keďže bol sám svedkom mojej prevýchovy spupných kvetov a tak zarodil. Orechy, veľké ako slepačie vajíčka chutili skoro nebíčkom v papuli. Odvtedy len rodí a rodí, každý rok. Obdarili sme ho vtáčimi búdkami a tak získal pernatých opatrovateľov, ktorí ho zbavujú chrobačných parazitov. Spokojnosť na oboch stranách.

Tieto výchovné metódy som odvtedy použila viackrát a verte- neverte vždy úspešne. K poslušnosti som tak priviedla hortenziu, kaktusy, muškáty i jednu hodne  tvrdohlavú, japonskú vŕbu. S kvetmi sa odvtedy rozprávam, pohladím ich, poláskam a pokropím i pekným slovom. Pre motiváciu. A oni kvitnú, rastú a počúvajú. Je to poriadny úlet... No v praxi to funguje, čo je vskutku nepochopiteľné a vyvracia všetky overené tézy.

Minula som pristihla dcéru ako zalieva fialku vo svojej izbe a dohovára jej... Moje obavy sa naplnili, zdedila to po praslici. Žiadna výhra, bláznov máme dosť a nechcem ani vedieť, čo si o tom myslia vtáci, predsa len majú hlavy vyššie v oblakoch. Ale jedno viem určite. Fialka zakvitla. A hoci mala každý rok fialové kvietky, po dcérinej ,,rozmluve" excelovala aj jedným ružovým. Ktovie, čo jej to bláznivé dievčisko natáralo !

Dodatok : Tieto výchovné metódy sa bohužiaľ neujali pri mojích deťoch... Možno je to tým, že oni majú iba jednu hlavu a korienky jej tvrdosti sú hlboko, hlboko v minulosti ... Genetika nepustí.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.

SVET

Rakúskym prezidentom bude holandský šľachtic z Ruska

Tiahnuce sa voľby vyhral Alexander Van der Bellen.


Už ste čítali?