Prepáčte, páni doktori, že som ochorela...

Autor: Angelika Horňáková | 3.6.2014 o 22:32 | Karma článku: 13,90 | Prečítané:  38995x

Zdravie sa nedá kúpiť...Možno je to aj dobré, lebo potom by sme my,,nevyvolení" plnili ,,podkytičkové" odpočívadlá bez spravodlivosti. Každý z nás má tie svoje zdravotné príkoria. Určite sa pod nich podpíše dnešný spôsob života - stres, málo pohybu a nezdravá výživa. Otrepaná pravda o nezdravom zdravotnom štýle vás potom často šmarí o stenu PN - károv. Keď sa vám ešte nebodaj ujde neželaný genetický škriatok, schovaný do dedičstva chorôb, tak sa máte, čo obracať.

Som žena, z mäsa a kostí, no a tie podliehajú času i skaze. Bežné choroby ma počas života sprevádzali v intervaloch, prijateľných sebaobranným schopnostiam mojej imunity. Do dvadsiatky som si myslela, že som nesmrteľná. Organizmus ,,na plný plyn" neprijímal žiadne prehry v boji proti invázii bacilov. Orgány, vhodné darcu mi umožnili kvalitný a požehnaný život. Pravdou je, že moja prirodzená aktivita, športové záľuby a obrovský dar v podobe ,,turbo rýchlosti" spaľovania ma radili medzi tích šťastnejších. Štíhla, vitálna a mladá - jednoducho stvorená pre plnohodnotný život. 

Po tridsiatke a dvoch cisárskych rezoch ma moje zdravíčko čoraz viac zrádzalo. Len nenásytný mozog vysielal rovnako zbesilé signály do všetkých okruhov anatómie môjho tela. Začala som strácať dych...a spomaľovala. Svet ambulančných čakární sa mi otváral čoraz častejšie. Zdravotná karta sa plnila a hrubla ako dobre vykŕmená morka. Už sa v nej dalo listovať a začala voňať uležanou knihou. Síce malé, ale stále sa vracajúce diagnózy  bombardovali pokoj mojích dní. Poznala som bolesť. Obyčajnú, fyzickú ,,malú mrchu", ktorá dokáže otriasť vašim bytím. Ženy vraj majú posunutý prah bolesti. Možno je to pravda, no i my máme svoje hranice...

Nepopierateľný fakt je však ten najdôležitejší - ak ochoriete, ste bezmocní, odkázaní na pomoc iných. Bolesť, strach a nevládnosť vás v krátkom čase zbavia tej dravosti, odhodlanosti a ,,živej sily". Už nevládzete... A vtedy prichádza svet, aby vám podal ,,ruku blížneho". Starajú sa o vás, bdejú pri lôžku, modlia sa a ľúbia. Tá láska je plná strachu a rozdáva sa. Dýcha za vás, zohrieva a čistí...Bohužiaľ je ,,ľudové liečenie" len akousi podporou duše a hladkaním pokoja.  Potrebujete odbornú pomoc. Potrebujete lekára.

Desať rokov čakám na zázrak. Som veľmi trpezlivá, veľmi zhovievavá a tolerantná. No pred pár dňami čas mojích odpustkov pre katastrofickú opateru skončil. Vypršal... Poznáte vetu..Ja už na to nemám nervy ! Tak to je presne to. Úplatky, hádky, sťažnosti...večný slovenský kolotoč vo všetkých oblastiach, kde tróni ,,ruka štátu".

Presne pred rokom som skončila v Rakúsku, v nemocnici. Diagnóza - Perikarditída. Tri dni na Áre a päť dní na internom oddelení v Linzi. Ťažkosti sú takmer identické s infarktom, nemôžete dýchať a cítite nesmienu bolesť na hrudi. Bolestivý tlak, ktorý vás postupne zbavuje vedomia. Hrozné. Napriek mojej chorobe som sa cítila ako v siedmom nebi, medzi anjelmi. V živote som nezažila takú profesionalitu, ochotu a ľudský prístup. Nebola som dokonca ani pripoistená, len základné poistenie, obyčajný Auslander ( cudzinec). Starali sa o mňa ako o princeznú...celý zdravotný personál. Moje kolegyne ma chodili navštevovať a žasli nad prístupom lekárov. Domov ma pustiť nechceli. Prišiel si pre mňa manžel, odmietla som rakúskeho špecialistu s prehlásením : Doma mám svojho lekára !

Na Slovensku ma ale nik nečakal. Práve naopak. S prepúšťacou správou, v ktorej bolo - prísne dodržiavanie odpočinku a pokoja, som šla vybavená, opojená a trošku ,,rozmaznaná rakúskymi lekármi" k svojím. Môj obvodný lekár pozrel na mňa ako na vred, ktorý treba zaraz vytlačiť.

- Ja vás tu ani nemám - sestrička hľadala moju kartu v šuplíkoch zhora, zdola, naopak a storako. - No..asi som vás vyradil... - povedal pokojne - Robíte v zahraničí, nie? - to mi šplechol na ospravedlnenie. - Áno..ale veď som bola u Vás pred polrokom... - umlčal ma kývnutím ruky. Bola som muchou. Zostala som ako obarená. No bola som veľmi unavená na spŕšku slov... Strašne unavená. Po prekonanej perikarditíde sa dávate pol roka ,,dokopy". Nevládzete ani vyjsť po schodoch, aby ste sa nezadychčali tak, že maratónec sa vám nevyrovná. Nie to ešte kričať. Po naťahovačkách ma znovu zaregistroval a s hundraním listoval v papieroch, ktorých obsah som mu prekladala. - A čo teraz chcete odo mňa ? - štipol ma poznámkou, ktorá moje ubolené vnútro drancovala. - Nuž, potrebujem vyšetrenia a sledovanie stavu...pán primár v Rakúsku mi vysvetlil, že perikarditída je následkom prekonanej choroby, infekcie, vírusu...treba ma jednoducho preliečiť...aby sa mi to nevrátilo...-

A kolotoč začal. Prešla som desiatkami vyšetrení, výterov, sterov a ja anemická osôbka som bola po toľkých odberoch tak dopichaná a vyšťavená, že som nedokázala udržať v rukách ani loptu. Toľko rontgenov- hádam môžem po nociach žiariť miesto nočnej lampy...A nič. Nič a nič. Hádzali si ma tí ,,zdravotní mocnári" ako pinpongovú loptičku, nehovoriac o termínoch, s mesačnými odstupmi... Všade len plač a nadávky - No viete, pani, v Rakúsku majú iné podmienky...to nemôžete zrovnávať ... Vyčítali mi moje výčitky. Cítila som sa mizerne, ako cudzinec na obtiaž. Štát versus lekári sa bijú a používajú tie najprimitívnejšie zbrane - nás. Žiadne lieky...žiadna liečba...pripadala som si ako dotieravý ovad...

Prešiel polrok... A ja som sa zotavovala prostredníctvom alternatívnej liečby. Potom som tak rýdzo po slovensky zháňala známej známeho lekára...podarilo sa mi nájsť kardiológa, ktorý však mal čas o pár mesiacov... Kvalita môjho života sa značne zhoršila. Nepijem, nefajčím, stravujem sa zdravo..Čo robím zle ? Prečo všetci kričia ? Musím byť fit, živím rodinu, sama opatrujem... Zúfalstvo.

Piatok to prišlo. Ráno som už nedokázala vstať z postele. Akoby mi na hrudi sedelo prasiatko, aj tak krochkalo... Vlastne to ja, nedokázala som dýchať bez toho, aby som nemala ten bolestivý pocit zarezávajúcej sa ostrej čepele do hrude pri každom nádychu... Bože, nech to nie je zas perikarditída ! Prekonávala som sa desať hodín. Chodila z izby do izby s nevýslovným strachom. Nebola som v Rakúsku, ale doma. Mala som obrovské obavy z našich lekárov. Cítila som sa takmer previnilo. No len, čo manžel prišiel z práce, naložil ma do auta - vynadal, prečo som nevolala záchranku. Pádlovali sme na pohotovosť v Prešove. V tomto prípade menovať budem, lebo anonymita tu nemá, čo hľadať .. tu ide o životy. Dorazili sme o 16 - tej hodine. O 18- tej som už na chodbe kolabovala. Žiadny pohyb, len zopár ľudí sediacich na nových plastových stoličkách, sledujúcich TV NOVINY... Bolo mi naozaj veľmi zle... A ten kto ma pozná vie, že ja nikdy nejojkám, nestonám, práve naopak. Darmo sme sa dobíjali, klopali, prosili ( teda manžel) odpoveď rovnaká - POČKAJTE !

To už som musela na vzduch. Sadla som si na betónový múrik a snažila zadržiavať neznesiteľné bolesti. Manžel to nevydržal a zavolal 112. Záchranku do nemocnice !! To je možné asi len na Slovensku. Jednali sa s ním, že to nie je správny postup, ale manželove hrozby médiami a ktovie čím ešte zrejme zabrali, lebo po chvíli si po mňa prišli a naložili ma na vozík. Vzali si k sebe moje sprievodné papiere a ...znovu sme čakali. S tým rozdielom, že teraz som bola obkolesená akousi zdravotnou ochrankou. Mladá pani zo záchranky ma upokojovala, súcitila s mojím rozpoložením. - Bohužiaľ..ani s nami ste si nepomohli..Niekedy i my čakáme hodinu...- Jej kolega išiel odniesť papiere so slovami - Určite tu ešte budete, kým sa vrátim...- Boli sme. Ešte hodinu. Stihli vypiť i kávu z automatu. Únava ma totálne zvalcovala. Po štyroch hodinách čakania ma teda prijali ! No bola som tá, ktorá zavolala sanitku...dopredu odsúdená. Mladý doktor mal práce vyše hlavy, evidentne ani nevnímal podstaty...EKG, Rontgen, odber a výživa do žily...nič viac...Dala by som zlato za utíšenie bolesti. Poznala som, že nevie,čo so mnou, šifroval v tom EKG, akoby tam hľadal súradnice stratenej Atlantídy . Pohár vody? Spoločný pre všetkých ! Viem, ako je na tom naše zdravotníctvo, ale prečo si to odnesie vždy pacient ?

Nikdy som nehromžila, nenadávala, len hrýzla do pier a držala hubu vedno s krokom. No pohár pretiekol... Moje deti i manžel mali obrovský strach, beznádej...rovnako ako ja. Po šiestich hodinách trávených na pohotovosti ma pustili domov. S Alnagonom ! To som mohla ostať doma. Mnoho otázok, bez odpovedí...Prečo nekonzultoval lekár s iným  lekárom, nespravil ECHO , čokoľvek, prečo ma jednoducho poslal domov s odkazom- Ak vám bude horšie príďte naspäť ! -  Bolo mi horšie. Tri dni som ležala a modlila sa. Ostali mi len modlitby...Pomaly tridsať rokov platím zdravotníctvo...a ono sa z toho vykľuje Vatikánska mena...Opateru prevzala rodina a ja som mala len veľké šťastie...ktoré už nepokúšam. Objednala som sa u rakúskeho lekára. Pre istotu a preto,aby som chytila druhý dych. Moje dni sú teraz nanešťastie opäť zle dýchateľné...

Zdravie sa naozaj nedá kúpiť, no ľudskosť a láska k blížnemu sa u nás už dávno rozpredali...

Bolí ma to a mám strach, kam to vedie. Som však optimistka a verím, že nie všetci sa stali obeťami nezáujmu. Verím, že mnoho ľudí má i dobré skúsenosti... Ja som bohužiaľ nemala. Prepadla ma jednoducho zaslúžená únava po tých bojoch s úradmi a inštitúciami, či už zdravotnými, ktoré som zdolávala pre moje deti...poznáte to, aj srdce by som dala... A teraz ho mám len tak pohodiť na rohožku ? Tak to teda nie...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.


Už ste čítali?