Streda - milovať sa treba...

Autor: Angelika Horňáková | 30.5.2014 o 11:16 | (upravené 3.6.2014 o 7:13) Karma článku: 11,65 | Prečítané:  3446x

Bývajú i dvadsaťšesť hodinové dni. Teda pocitovo. Je to ako s počasím - vonku je krásne,, cezokenné", ideálne jarné počasie, tak si nahodíte ľahký outfit a o pár hodín drkocete zubami, schúlená do dierkovaného svetríka, odolávajúc vtieravému severákovi. Pocitová teplota vám vycucne husiu kožu i bradavky do podoby dikobraza. Som jedna z lístkových osôb. Sú to moje sprievodné listy, bez ktorých sa sotva prepravím. ,,Debilníčky", ktoré tvoria osnovu mojích povinností- čo mám nakúpiť, kde zavolať, kam ísť... Často sú to malichernosti, ktoré sa mi nakopili počas dvoch týždňov mojej neprítomnosti na slovenskej pôde. Streda je deň prevádzky, u nás teda určite. Taká streda máva posunutú činnosť, bezohľadu na to, či sa jej to páči. Úradná ,,smotánka" sa rozhodla, že stredu povýšia na tú - kedy môžete, ba musíte. Dokonca vznikli i porekadlá , napr. Streda - milovať sa treba , Streda - zašívací deň... Okrem iných, neodkladných povinností sa tak stala i akýmsi dňom sexuálneho rituálu. Streda je pocitový deň na dĺžku, šírku i záťaž.

Každý správny ,,zhŕňaj" si svoje cennosti chráni ako oko v hlave, resp. všetky oči. Tí prezieravejší si rozložia osobné majetky na drobné a nikdy nenosia pri sebe ,,kompletku". Patrila som k nim aj ja. Dôležité doklady na jednom mieste, peniaze a bankovú kartu na druhom... systematicky rozložené pokušenie pre zlodejov. Ak už, tak nech sú straty minimálne.

Často som kritizovala naivitu mojej svokry, keď platobnú kartu nosila vedno s PIN kódom, dokonca i kódom na telefón, prípadne iné dešifrovacie informácie, krasopisne napísané na lístku, hneď vedľa dávno pozáručnej poznámky : Kúpiť dedkovi vložky do topánok !

Môj manžel zase, vedno s kopou iných ,,manželov" nosil v peňaženke všetky doklady, ktoré zázrakom vtrepal do vrecka džínsov. Trčali odtiaľ ako Elánovský, vyplazený jazyk...len sa načiahnuť. Zrejme jeho ,,vymakaný" vzhľad odrádzal zlodejov, lebo nikdy nič nestratil. Zároveň vždy pohotovo zareagoval, pri požiadavke predložiť občiansky, zdravotnú kartu, výber peňazí , vodičský atď. Zalovil a mal. Na rozdiel odo mňa. Úradnícke oči na strope - kým ja som hrabala a hrabala v kabelke, zavše otvárajúc ,, vreckové šuplíky", tu vodičák, tam občiansky... Ja osobne som vybavená na prežitie ako správna baba. V mojej kabelke nájdete povinnú výbavu podľa neoficiálnych ženských zákonov. Rozhodla som sa radikálne zmeniť svoje spôsoby po tom, čo ma pasovala jedna úradníčka pred desiatkou ľudí - Tá čo zdržiava !

Kúpila som si veľkú peňaženku alias Vrchní prchni. Mala som z nej krátku, ale intenzívnu radosť. Do priehradok som si naskladala karty a kartičky. Pokojne som si mohla zahrať kartovú vykladanú. A poď ho na úrady! Tie mi zakaždým pripomínajú moje študenské ,, okopávania cukrovej repy". Pred vami aspoň tucet políčok, ktoré končili až pod lesíkom. Stromy na ich konci boli také maličké, ako moje odhodlanie a viera, že to vôbec do večera okopem. No otec zavelil a my sme sa s motykami lopotili, až kým sme nedorazili do vytúženého cieľa zväčšujúcich sa stromov. Nasledujúci polrok sme mali posypaný cukrom, ktorý bol odmenou za prácu...

S novovybavenou ,,dokladovou kartotékou" som sa teda zahryzla do stredy. Rozbeh som mala produktívny, jedna vybavená záležitosť za druhou. Krása !

 Netušila som, že ten všadeprítomný Murphy na mňa potichu striehne. A potom sa to stalo. Začalo pršať, a ja,ovešaná ako indická nevesta, snažila som sa nastúpiť do auta. Kým som naštartovala bola som premočená. Len tak narýchlo som skontrolovala príručnú batožinu ( naozaj narýchlo) a zahryzla sa autíčkom do dopravnej špičky. Na prvej križovatke som sa začala nespokojne mrviť, akoby ma hrýzol štítok z nohavičiek. Vždy si ho odstrihávam...zrejme som zabudla...alebo nie ? Mala som akési zlé tušenie, podobné tomu, keď som vo svojich šiestich rokoch čupela pred elektrickou zásuvkou a premýšľala s klincom v ruke, prečo to nesmiem...To som zistila potom, čo ma to ,,prečové" hodilo o posteľ a popálilo prsty...našťastie. Keď sme sa vrátili z pohotovosti, bola som poučená ...

- Preboha! Doklady! - Pri najbližšej možnej príležitosti som zaparkovala a dala sa do hľadania. Nič. Moje autíčko som podrobila priam ,, gynekologickej" prehliadke...nič, nič, nič. Je to hrozné, keď sa snažíte zlepiť myšlienky v hysterickej nálade...že vraj rátajte do desať- je to blbosť ! Potom - klapka! Do prdele, ja som ich na chvíľočku položila na strechu auta...prečo? To vám nepoviem...nezmyselné, rovnako ako Van Goghovo ucho...Vrátila som sa na miesto činu, no nič som nenašla. V živote som na seba tak nenadávala ako vtedy. Ak by sa nadávky zhmotnili, vyzerala by som počas jednej minúty ako veľké ženské prirodzenie, mutované samičkami z ríše zvierat... Peňaženka bola fuč. Peniaze ma netrápili, 20-eurová hotovosť nikoho nenadchne- no doklady, to je hotová kalvária...Ešte aj od auta, vodičák, karty...všetky dôležité identity. Plakala som. V peňaženke som mala i telefónne číslo, nádejala som sa, že možno niekto zavolá...

Zavolal..Súkromné číslo, samozrejme. Mladícky hlas so zvláštnou artikuláciou mi oznámil, že našiel doklady a ak ich chcem naspäť mám prísť tam a tam...Koniec bol najlepší. Výmena prebehne len medzi nami dvoma a bude stáť 100 eur. Poriadkumilovní by ma teraz hrešili, že som mala okamžite zalarmovať políciu, veď to bolo vydieranie. Áno, bolo. Ale kým by som hrdinsky spisovala zápisnice, riadiac sa všakovakými zákonníkmi, odvolávajúc sa na spravodlivosť- historizmus (viď. význam slova v slovníku cudzích slov) určite by som v krátkom čase osivela. Toho mladíka som nechcela vyplašiť, okrem toho, pokojne to mohol odhodiť a tváriť sa ako každý druhý - Ja nič, ja muzikant !

Stretnutie prebehlo rýchlo a úspešne. Bol to taký ,,zauchák", triasol sa mu hlas i plecia, neustále sa obzeral , akoby čakal na možný atak. V obchodnom centre bolo mnoho ľudí, sotva si nás niekto všimol. Dala som mu peniaze a on mne peňaženku.- Pozrite sa, či máte všetko .- smiešna situácia. Bolo tam všetko, dokonca i peniaze, nevzal odtiaľ nič. Stála som tam ako holubami obrýzdená immaculata. - Ďakujem. - povedala som a usmiala sa. Strhol sa, akoby ho uštipol had. Rozišli sme sa teda v pokoji. 

Nastupovala som do auta, keď ma ktosi oslovil. - Pani..počkajte..- Bol to on. - Nechcem tie peniaze...vezmite si ich..- červenal sa ako rajčiak na terase a spotenou rukou mi vtisol do rúk stovku..Odbehol rýchlosťou baróna Prášila...

Aj keď prší...nie sú všetky kvapky rovnaké...sú to síce len kvapky,samé, malinké a sotva viditeľné. Ale sú. Premýšľala som o tom, prečo ten chalan vrátil peniaze,sama by som mu ich dala...100 eur je nič oproti tým ,,vybavovačkám, drahým na čas".Zazrela som mu v tej zrumenej tvári, čosi ako pocit hanby, čosi ako ľútosť...zazrela som tam ľudskosť. Nesmierne si to vážim a ďakujem .

Streda - milovať sa treba...no nie len fyzicky. Teší ma, že sa nájdu medzi lejakom arogantnosti, vypočítavosti i kvapôčky človiečinky...Ďakujem neznámemu nálezcovi.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.


Už ste čítali?