Spomienka na Živý bič

Autor: Angelika Horňáková | 2.4.2014 o 18:55 | (upravené 2.4.2014 o 21:47) Karma článku: 10,60 | Prečítané:  372x

Jar prináša zvláštne okamihy. Upratujem vo svojej mysli. Neviem čím to je, ale akonáhle si spomeniem na nejakú peknú momentku z detstva, tak v blízkom čase toho človeka stretnem. Akoby ho moje myšlienky privolali... Táto doba nás otĺka z každej strany a mne je smutno. Ktovie, čo by na to povedala" stratená generácia ", ľudia, ktorí nemali nič a predsa všetko. Rasizmus, nenávisť, netolerancia, závisť, mamonárstvo a chudoba. No nerada plačem. Len tak sa zahryznem.

Pred mesiacom sa mi prihodila zvláštna vec. Ako bežný, nikdy nespokojný a závislý konzument som stála v rade , v supermarkete. Očami som kontrolovala zoznam na pokrkvanom lístku, či som niečo nezabudla, s ťažkým povzdychom tých peňazí, ktoré zavše prejeme a potom ich spláchneme v odpade. Zaparkované vozíky predo mnou, za mnou sa posúvali nedočkavo, ako formuly na štarte. A všade negativita, nervozita, tlaky nadávok a prskajúcich slín. Zvedavo som sa nahla a pozrela na objekt záujmu nespokojných zákazníkov. Rómska rodina, ovešaná deťmi a nákupom ( označeným davom ako - za naše dane), ktorý sa presýpal z vozíka spôsobil davovú psychózu. Ostatne, ako vždy.

Keď som mala desať rokov, žila som na dedine, čomu vďačím za krásne a pokojné detstvo. Bola som iskričkou, pionierkou i zväzáčkou- nenapadlo ma, že mám protestovať, nakoniec sa mi to páčilo, mala som tábory, výlety, svoje ideály i silnú motiváciu ako získať odznak zdatnosti, či vyhrať účasť na spartakiáde. Moja babka bola maďarka, sotva so mnou slova Štúrovho prevravela, dedko- slovák ako repa( zas som neprotestovala, babka ma naučila maďarsky čítať i písať, hádam sa mi to zíde- aj zišlo). Nevedela som, že tých "maďarov" sa mám strániť, ba hnevať sa na nich. Asi som bola ešte hlúpa, naivná. Žiaden mi neublížil.

Naša dedina bola slovensko- maďarská, no ľudia sa dohovárali i neverbálne, t.j. peknými gestami, priateľstvom a láskou. Babka bola silno veriaca katolíčka a dedko - komunista - dnes nechápem, ako sa zladili, žili spolu 70 rokov! Žili šťastne, kým nepomreli, bez rozporov a hlúpych hádok, ktoré dnes rozvádzajú každé tretie manželstvo. Asi poznali toleranciu.

Dedinu obývali aj rómovia. Boli naši, patrili k nám. Moja dobrá kamarátka Helenka Duždová bola cigánka. Prišla k nám, keď som navštevovala štvrtý ročník na zakládke. Rómovia mali svoju osadu pri lesíku. Všetko to boli poctivé, murované domčeky. Aj Helenkin otec bol murárom a jeho brat tesárom, spoločne pracovali na stavbách. Jej mamka robila upratovačku na MNV. Mala krásne zuby a vedela úžasne spievať, dokonca nám raz zaspievala po rómsky aj internacionálu !

Helenka bola rómka a moja kamarátka. Delili sme sa o všetko( nenapadlo ma, že je INÁ..že ja som niečo VIAC ) Ona mi závidela moje blonďavé vlasy a ja jej čiernu hrivu. Mala päť súrodencov, ktorí sa kamarátili s dedinskými chalanmi. Všade vládol pokoj a harmónia.

Prešlo 30 rokov a svet je zničený, akoby sme práve ukončili III. svetovú vojnu, ba možno práve začala, len má biele rukavičky a tvári sa ako sociálny priateľ.

Keď som vychádzala zo supermarketu, uvidela som ju! Strhanú a zostárnutú, obkolesenú deťmi a hlukom, no s rovnakým ohňom v očiach. Napriek korzetu konvencie som na ňu veselo zavolala. Strhla sa, obzrela a keď ma zbadala začala pišťať, smiať sa nahlas, živelne a prirodzene i poskakovať ako klaun.

- Andžuli ! - vykrikovala , kým ku mne skackala ako veverička. Jej stisk bol vrelý a silný, mne sa vtisli do očí slzy. Opovržlivé pohľady a hanlivé gestá okoloidúcich naša spontánna radosť totálne zvalcovala. V minúte som bola obvesená tými čokoládkovými mačiatkami, ktoré mi po jednom predstavovala. Všetko vnúčatá. Bola pyšná a spokojná, až do chvíle, kým sa neojavil jej muž. Pozrel na mňa pohŕdavo a s hnevom, ostražito a s nedôverou ako lovená zver. Začali sa hádať, no po rómsky, ničomu som nerozumela. Strkal do nej, ona zosmutnela a stihla mi len povedať : ta mi sa s gadžami nekamarátime.. prepáč..muž sa hnevá..

- Gadžo ? Ja som Andžuli..tvoja kámoška . - Ja viem, si....a si stále pekná. - šepla mi a skôr než som stihla niečo namietať mi vzala ruku a pobozkala ju. Mala v očiach zvláštny výraz smútku a ľútosti.

- Teta ... dajte mi, prosím drobné.. - začula som od chrbta. Jeden z jej vnukov , chlapča s uhlíkmi v očiach a soplíkom pod nosom sa obtrel o mňa, no hneď vyplašene odbehol, keď ho babka ohriakla - tejto daj pokoj !

Cítila som sa mizerne, špinavo, ako nakazená. Ako jedna zo "stratenej generácie". Nenávisť je tu a ktosi ju dobre kŕmi a ona rastie zo dňa na deň v noblesných šatách spravodlivej demokracie. Dejiny sa opakujú, len škoda, že v tých negatívnych omyloch.

Spomínam na plieskanie živého biča, na svornosť a jednoduchosť. Na obyčajnú obyčaj, byť človekom a mať možnosť objať blízkeho v diaľke....

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.

SVET

Rakúskym prezidentom bude holandský šľachtic z Ruska

Tiahnuce sa voľby vyhral Alexander Van der Bellen.


Už ste čítali?