Otec, odpusť mi...

Autor: Angelika Horňáková | 25.3.2014 o 17:13 | (upravené 2.5.2014 o 17:29) Karma článku: 10,60 | Prečítané:  793x

Sme ľudia a hoci sa rodíme neschopnejší a zraniteľnejší než kurence, ktoré po dvoch dňoch dokážu samé zobkať, hrabať a šklbať sa navzájom, sme najdokonalejšími tvormi tejto planéty. Náš úžasný ultrazmyslový orgán akým je mozog, potrebuje čas na vyzretie, čas na naplnenie sa schopnosti samostatne a vysokoúrovňovo žiť. Sme takmer dokonalí- takmer. Tá pomyselná pomĺčka je tým, čo nás odlišuje, jedinečnosť, ktorá rozdeľuje a dáva možnosť sebaidentifikácie, vyváženosť predností a nedostatkov. Genetické informácie sa pre nás záhadným spôsobom spoja s vôľou prírody a niečím, čo nikdy nepochopíme. Reálny život nám túto rozmanitosť prináša ukážkou rozdielnosti v samotnom hniezde rodiny. Tri deti - rovnaké prostredie, výchova, dokonca i rodičia a predsa! Okrem fyzickej podoby sa každé odlišuje správaním, chuťou, úsmevom i plačom, láskou i nenávisťou. Koľkí z vás si neraz položili otázku : Na koho sa to dieťa podalo ? Koľkí z vás dostali z domu nálepku : Čierna ovca rodiny ? Slovensko je ako sa zdá stále dosť konzervatívna krajina, chýba nám viac spolupatričnosti a tolerancie. Absencia týchto vzťahov však poznačila i rodiny, kde by mala byť láska prirodzená, nie podmienená.

Nerada píšem o smutných veciach, lebo tých je navôkol viac, než stihnú dozrieť tie krásne a príjemné. Tento môj malý kukuč do trápenia jednej čiernej ovečky a zarytého barana je len prejavom neskonalej úcty a poklony mužovi, ktorý prekonal sám seba, otcovi, ktorý odpustil synovi zlyhanie v nezlyhaní...

Andrej je mladý muž, ktorý svojím intelektom, zmyslom pre humor a obdivuhodným technickým nadaním dokáže v dlani stisnúť celý svet. Najmladší z troch bratov, v symbolike magickej trojky napísal rozprávku v rodine Imricha - stavbára, ktorý sa hrá so snami. Imrich stavia domy, je majiteľom malej, ale prosperujúcej firmy, ktorá príde na prázdny plátok zeme a za pár mesiacov z jej útrob vycucne domček. Akoby tam už predtým čakal, schovaný v zemi a čušal. V zápätí prídu stroje, ktoré sa radi hrajú na pieskovisku, porýpu sa v zemi a z veľkého krtinca vytiahnu dom, ako kúzelník vystrašeného králika z klobúka.

Imrich je šťastný muž. Práca ho napĺňa, manželka miluje, synov má šikovných a zdatných i zdravie sa u nich usadilo spokojne ako svokra na lehátku. Takmer gýčová symbióza obrazu dokonalej rodinky. Takmer...

To, čo sa má pokaziť, sa pokazí. To je pravidlom, nepopierateľným. Pravidlo, ktoré sa zvrhlo odbavuje na prípravách včasného zásahu do pokoja. Nepýta sa, neohlási...

Dvaja starší synovia sa v priebehu piatich rokov oženili. Dokonca k nim zavítalo šťastíčko v podobe prvého vnuka. Ďalšieho chlapa do rodiny ! Imrich, zarytý abstinent sa odviazal tak, že jeho chlapi ho v ten deň deportovali domov vo fúriku zo stavby, potom čo sa zakliesnil v miešačke, názorne im ukazujúc ako si môže 4- kilové bábo hovieť v bruchu. Táto prenatrálna poloha ho stála 100 eur za opravu miešačky, nevyžiadanú reklamu na You tube a oškretú tvár. Nuž oslava je oslava ! Nepodarilo sa mu síce vypátrať, ktorí z chlapov zavesil jeho fotku na internet . Nakoniec však v počte kliknutí predbehla i ohhalený prsník Paris Hilton.

Andrej v tom čase úspešne promoval. Jediný z rodiny, pýcha otcova, vtisol ich rodu stavbárov punc - inžinier. Ďalšia oslava. Túto však zorganizovala jemná ruka jeho ženy Janky a tak sa v hojnom počte zišli na chate, uprostred Slovenského raja. Poznáte ten pocit, keď vám "gate nesedia ?" Či " brní ocásek "? Jednoducho je čosi inak, niečo visí vo vzduchu ako Damoklov meč. Presne také pocity mal Imrich už pár dní pred samotnou oslavou. Jeho dvaja starší synovia, ktorí pomáhali otcovi vo firme sa tvárili nanajvýš podozrivo. Nereptali, nehundrali, nešklbali sa medzi sebou. Martin- prvorodený , sedel vo svojom bágri, tancujúc rukami, akoby hral play station a stále telefonoval. Emil- mladší, čerstvý otecko len pokašlieval zakaždým, keď okolo neho otec prešiel. Netrpel alergiou na jeho prítomnosť, tým kašľom zakrýval nervozitu, akoby mal plnú hubu slov, ktoré sa derú von a on ich nasilu tlačí dnu. A tak vykašlieva neverbálne- Kašlem na to ! To ho od mala stále prezradilo, keď chcel zaklamať, slová vykašliaval akoby boli obkrútené ostnatým drôtom.

Pri obede sa otec opýtal : Je všetko v poriadku ? Čo ste ako mechom udretí ? Maťo, Emil ! - zvýšil hlas a tľapol prísediaceho Emila po ramene.

- Oco, v pohode...všetko je ok .- prevzal iniciatívu Maťo a usmial sa. Imro si pošúchal ohorenú bradu, zdravo odgrgol a vzal si špáradlo, bágrujúc ním medzi zubami, akoby sa to ,, čosi" usadilo práve medzi plombami. Otáznik sa tak ostal hompáľať na šnúre, čo spájala ich komunikáciu.

Prišla sobota, deň oslavy. Šoférovala Janka, aby mohol Imro "riadiť" premávku navôkol. Janka sa čudovala, že ho doteraz ešte nik fyzicky nenapadol. Kritizoval vodiča pred sebou, za sebou a rukami gestikuloval ako policajt na križovatke. Janka, s mapou na kolenách sledovala svoju cestnú čiaru a mlčala. Hodila by sa jej GPS, ktoré však Imro naposledy vyhodil z okna potom, čo mu tá ,,ženská" nariadila strhnúť volant do protismeru a otočiť sa. Na diaľnici ! Tvrdil, že si s tou ženou nerozumel, nesadli si a tak ju prepustil, teda vyšmaril oblokom.

Imrich je chlap priamy, poctivý, vychovaný na robotu. Jeho charakter sa vyvíjal vplyvom ,,starej školy", nebál sa prekážok a vo svojom životnom repertoári nepoznal vetu - Nedá sa. Bol trošku prchký, ako neosedlaný kôň, no spoľahlivý a zodpovedný.

Len, čo dorazili, chytila ho Janka za ruku, pobozkala a s hrčou v krku začala : Imro....vieš....ja....chcela by som ti niečo povedať...vlastne už dávno...mal by si vedieť... -   Samé zlátaniny a kašeľ. ( a po kom to potom Emil má ) - Jani, však už sa vyjadri... - naliehal povzbudzujúc ju stiskom ruky.

-Andrej ! - zvolal odrazu a v tom momente vedela, že stratila jeho pozornosť. Vyletel z auta a vrhol sa synovi do náručia. Andrej študoval a žil v Bratislave. Od promócií sa nevideli, dohodli sa, že sa všetci vidia na oslave.

- No..ukáž sa, pán inžinier !- škubol ho za vlasy ako vrabca a tľapkal po ramenách a chrbte, štípajúc ho na čo on reagoval sykavkami. Do hodiny dorazili všetci. Otec mal oči len pre Andreja. - Dáš si aj ty pivo ?- oslovil Imro mladíka, ktorý po celý čas mlčky sedel za stolom, kresliac si prstom po stole imaginárne  vzorce. - Nepijem, vďaka..- povedal a ďalej sa venoval myšlienkam. Bol viditeľne nervózny. Vlastne všetci boli akýsi nesvoji. Imro, ako hlavný obracač steikov na grile sledoval mladíka, ktorého Andrej priviedol na oslavu. Museli byť veľmi dobrí kamaráti, lebo toto bolo po prvý krát, čo si Andrej niekoho pozval a predstavil ho rodine.

V záhrade postavili veľký stôl, okolo ktorého si všetci posadali, bzučala vrava, štrngot pohárov sa ladne prelínal so štebotom vtákov.

- Tak, čo ste na kare ?- zvolal Imro - však nalejte, Andrej, kde je mama ? - Janka prišla i s nevestou, ovešaná taniermi a vážnou tvárou. Už vtedy, keď uvidel jej uplakané oči, vtedy ho čosi vo vnútri pichlo, tupo a hlboko. Ako zlá predvesť. - Imro...poď so mnou... Andrej ..- zavolala na syna a hlavou pokynula i jeho kamarátovi. Ostatok hostí stíchol, dokonca i vtáky, keď sa táto skupinka pobrala dnu do chaty.

- Čože !??? Ako...kto..ste sa zbláznili ?! - vyštekol Imro a postavil sa tak prudko, že prevrhol celý stôl. - Andrej ! - zrúkol na syna a skôr než stihol vychladnúť sa rozohnal i vrazil mu päsťou do tváre. To, čo nasledovalo bola roztržka plná rúk a nôh, keď všetko, čo malo zdravý úsudok prišlo varovať poškodených.

- Vy ste to vedeli? - kričal Imro - Aj ty, Jana ? - otázky bez konca sa ako pľuvance valili ovzduším bez kyslíka a odpovedí.

Po hodine sa javisková scéna značne zmenila. Krízový stav pominul a na jeho miesto zasadlo boľavé ticho, ktoré prerušil Andrejov roztrasený hlas : - Otec...odpusť mi.- Imro nereagoval, sedel za stolom so zvesenou tvárou i životom. Mocné, drsné dlane sa triasli na stehnách zvierajúc prázdnotu. - Vypadni ! - dvihol hlavu a vtedy takmer všetci videli toho cára bez stolca plakať - Zmizni mi z očí... a jeho - hlavou ukázal na kamaráta - Jeho si ber zo sebou ! -

- Imro...to nemôžeš ! - skríkla Jana - je to náš syn, do kelu ! -

- Toto nie je môj syn ! - vstal, prehltol a zachovajúc si štipku dôstojnosti odišiel. V ten deň sa Imrich dozvedel, že jeho syn je homosexuál. Jeho pýcha, nádej...to všetko sa mu v tom okamihu rozplynulo. Do súdržnosti jeho rodiny udrel blesk s celou silou. Andrej odišiel ešte v ten večer i so svojím priateľom. Bratia a mama to vedeli od jeho pätnástich narodenín. Báli sa povedať to otcovi. Čakali na vhodnú chvíľu. Ako to však povedať chlapovi, ktorý bol priam prototypom patriarchu, alfasamcom, pre ktorého sú veci jasné a dané. Ostatok je len roztopaš.

Prešlo päť rokov.Pre rodinu Imricha čas, ktorý presýpal ničotu a beznádej. Imrich sa správal chladne a odmerane, bojujúc sám so sebou každučký deň. Prv s hanbou, ktorá ranila jeho povrchnosť a mužskú hrdosť, neskôr s bolesťou a túžbou objať svojho strateného syna. Janka odišla pracovať do Rakúska. Utiekla a utiekala sa čoraz viac do seba. S Andrejom bola stále v kontakte. Matky takéto situácie zvládajú reflexívne, prirodzene, to znamená- milujú svoje deti také, aké sú. Andrej žil v Anglicku, kde si otvoril úspešnú stavebnú firmu. S priateľom sa rozišiel v deň, keď videl zlom v očiach svojho otca . Bol úspešný, podnikavý, čo zdedil po otcovi, skromný, milujúci a čestný , čo zdedil po matke. No bol homosexuál, čo zdedil po prírode - tú pomyselnú pomlčku. To veľké ALE .

Imrova matka slávila osemdesiatku. Pohár trpkosti Imro dopil a teraz hľadel na jeho prázdne dno, kde zbadal možno svoju tvár, či zlyhanie. Imrichova mamička bola ešte stále vitálna, len tá hlava občas neslúžila, pamäť ju zrádzala. Zato neustále plietla, háčkovala, vyšívala rukami, ktoré tu zabudla božia múza.

Len čo vošiel do jej detstvom voňajúcej kuchynky spustila :- A dze je Andrejko? - opýtala sa Imra, keď mu potajme strkala dvadsaťeurovku do vrecka. - Mami, však sama nemáte...nechajte -

- Áľe idz, ľem sebe ohab, teľo co možem, šak sebe to do hrobu nevežmem..- odvrkla urazene. Radšej neodporoval. - Dze Andrej ? - myslel, že zabudne. - Ty psisko jedno, čo ja ce vecej s totu varechu netlukla jak ši malý bul ? Ta to v božom poradku svojo dzecko z chyži vyšeredzic??-

- Mama, nestarajte sa..hovoril som vám..lepšie je tak..-

- Ciho budz ! Ešči stále ci možem čerez papuľu dac ! Jaký je taký je, šak náš je! I tu mi Janka hvarela, že z neho veľky pán. Zlate ruky ma to mojo dzecko. Kým umrem še s tym neuspokojim, kym ty k rozumu nepridzeš! Ty paskudo jedna..

- Vy nechápete ! - vstal Imro, no vnútro mu začalo príjemne vibrovať.

- Čom by som nechapala? Ty myšliš, že ja načisto glupa? Ja znam on je ten, jak še to povi...ceplý..še mu chlapci pača..A co však i on je božie svorenie..aľe patri co dokazal ! A kedz už chceš znac, tak sebe dumam, že to ma chlapčisko po mne! Mne še tíž furtom chlapci páčeli...a šicke...jaj keľom som im hlavy pomotala...cha cha cha - On mal byc neboráčik dzivče, to ľem pan boh sebe nakonec inak rozdumal..Ta ty ľem šumne idz jak še patri a svojo dzecko domu doneš ! Ani slova už nescem čuc! Prach chyži mi neprekročiš, kym še vy dvojo nepomerice ! -

Babky naše zlaté ! Poklady, ktorých zem v bolestiach porodila. Imrich bol už zmierený, no zrejme potreboval matkinu podporu, či takú pomyselnú výchovnú...Jeho matka, stará žena mala problém spomenúť si ako sa volal jej nebožík muž, či kedy sa to narodila, no pamätala sa, či už vnuknutím lásky, ktorú má v sebe, že čosi si žiada jej návrat matky a urobiť poriadok. Nik nevie, čo je medzi nebom a zemou, kto rozdáva zaslúžené okamihy osvietenia, odhalenia právd o sebe i svojích chybách.

Imrich v ten deň pochopil, že svojho syna jednoducho miluje. Pochopil ako veľmi mu ublížil a tým ublížil i sám sebe a sklamal všetkých, ktorí mu verili. Vtedy konal ako muž. A teraz ako otec. To, čo zničíte za pár minút je ťažké znovu zlepiť, ale Imrich to dokázal a to relatívne v krátkom čase.

Imrichov syn je homosexuál, to je. No je na svojho syna hrdý. Prešiel rok po tom, čo znovu obnovili kontakty i cestu k sebe. Štastie sa do rodiny znovu vrátilo. Imrich pochopil, že život vystavil skúške hlavne jeho schopnosť prijať dar bez frflania. I čierna ovečka je ovečka... Spomeňte si.

Imrich je šťastný muž. Práca ho stále napĺňa, manželka stále miluje, synov má šikovných a zdatných a zdravie sa u nich stále drží. Ale už to nie je gýčová idylka, je to zaslúžené šťastie....

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.

SVET

Rakúskym prezidentom bude holandský šľachtic z Ruska

Tiahnuce sa voľby vyhral Alexander Van der Bellen.


Už ste čítali?